Istí manželia sa rozhodli, že si adoptujú štyri deti. Deti už neboli malé a mali jazvy na duši. Ich štart do života nebol práve najlepší. Adoptívni rodičia ich zahrnuli neobyčajnou láskou a robili všetko preto, aby sa z nich stali štastné, normálne, vyrovnané deti. Nebolo to však jednoduché. Ich noví rodičia sa museli veľa učiť a mnohé prehryznúť. Museli  preukázať ohromnú trpezlivosť, stále znovu určovať hranice, prejavovať veľkú vynaliezavosť a vytrvalosť.

Najstarší Ján mával z času na čas ťažké depresívne nálady. V takýchto chvíľach sa uzatváral do seba a nespolupracoval so spolužiakmi a učiteľmi. Pre jeho zachmúrenosť vznikla medzi ním a ostatnými deťmi v škole bariéra.

Rodičia desaťročnému Jánovi neprestajne preukazovali lásku, aby aspoň doma cítil istotu. Jedného dňa popoludní im zavolal triedny učiteľ a požiadal ich, aby prišli do školy porozprávať sa. Povedal im, že chlapec sa často stráni ostatných detí, nezapája sa do hier, nekomunikuje.

Večer s ním o tom skúsili hovoriť. „Prečo nám nepovieš o svojom trápení? Možno by sme ti mohli pomôcť.“

Ján vážne a priamo odpovedal: „Ja naozaj neviem. Chcel som sa im všetkým vyrovnať! Ani neviem prečo.“

„Vyrovnať sa im v čom?“ zisťovala mama.

„Sú na tom tak dobre…“

„Myslíš si,“ pýtal sa ďalej otec, „že keď nemuseli prežiť také ťažkosti ako ty, môžeš sa na nich hnevať?“

Ukázalo sa, že problém nebol v ostatných deťoch, problém si chlapec nosil v sebe. Rozhovor sa natiahol do neskorých hodín a rodičia mali pocit, že sa veci aspoň trochu pohli k lepšiemu.

V noci mama dostala nápad. Ráno si zavolala Jána a spýtala sa ho: „Spomínaš si, ako si vypĺňal tabuľku splnených povinností? Teraz budeš mať inú tabuľku. Každý večer si do nej napíšeš, čo pekné pre teba niekto v ten deň urobil.“

Prvý večer Ján zapísal jediný riadok: „Jakub mi dnes povedal ahoj.“ Ďalší deň to bolo horšie. Nemal si čo poznačiť. Tretí deň napísal: Pán učiteľ ma nechal rozdávať papiere.“ Pre chlapca, ktorého vzťahy s okolím boli veľmi krehké, to bol veľký a dôležitý prejav dôvery.

Do štvrtého dňa si napísal: „Jakub si ma vybral do družstva, aj keď boli na výber ešte ďalší traja chlapci.“ Ďalší deň si poznamenal dve vety: „Pán učiteľ ma nechal pozbierať domáce úlohy,“ a „Tomáš mi ukázal svoje šípky.“

Zoznam bol každý deň o niečo dlhší. Za týždeň Ján zistil, že políčka v tabuľke sú malé a že do nich nemôže zapísať všetko. Keď mu na konci mesiaca mama podávala ďalšiu tabuľku, bránil sa: „Už mi ju nedávaj, musel by som do nej zapisovať celý večer a toľko času nemám.“

Zaujal ma jeho prvý zápis: „Jakub mi dnes povedal ahoj.“ Často si ani neuvedomujeme, čo môže jednoduché gesto, drobný skutok, prosté slovo alebo úsmev znamenať pre druhého človeka aký veľký vplyv môžu mať.

Rovnako dôležité však bolo aj Jánovo rozhodnutie a jeho odvaha začať meniť svoj postoj. Bez jeho snahy by ani priateľské gestá druhých nepriniesli ovocie. Ak chceme meniť vzťahy s ľuďmi, musíme začať u seba.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Život Mary Mallonovej sa spočiatku odvíjal nenápadne. V rodinom Írskom nezažila nič zaujímavé, možno len to, že v detstve prekonala týfus. Neskôr odišla do Ameriky a plná očakávania a veľkých snov začala nový život v New Yorku. A začala ho dobre – krátko po príchode si našla miesto kuchárky v jednej zámožnej rodine.

Po niekoľkých mesiacoch však traja členovia rodiny ochoreli na týfus. Mary si našla nové miesto. Aj tam sa po niekoľkých mesiacoch objavilo rovnaké ochorenie. Ďalšie miesto si našla u farmára na vidieku v štáte Maine. Celú jedenásťčlennú rodinu zachvátila nákaza týfusu. Od otca tejto rodiny dostala Mary špeciálnu odmenu za všetko, čo u nich prežila. V roku 1903 sa vrátila do New Yorku. Tentoraz epidémia zasiahla celé okolie domu, v ktorom pracovala opäť ako kuchárka. Táto udalosť sa prvýkrát objavila v úradnom zázname.

O rok neskôr Mary pracovala v štáte Rhode Island. Štyria členovia rodiny, v ktorej viedla domácnosť, ochoreli rovnako. Jej ďalší pohyb môžeme sledovať pomerne presne podľa výskytu týfusu. Začala pracovať v novej rodine, pripravila dezert z čerstvého ovocia; jej šikovné ruky ho vedeli krásne ozdobiť. O pár dní sa u niekoľkých členov rodiny prejavili prvé príznaky choroby.

Mary sa náhlivo presťahovala na ďalšie miesto. Tentoraz sa však o ňu začal zaujímať odborník na týfus doktor G. A. Soper. Pozorne sledoval, čo sa bude diať na jej novom pracovisku u bohatej rodiny na Park Avenue. Čoskoro v dome ochorela práčka, ale vyliečila sa. Potom ochorela dcéra majiteľa domu – a chorobe podľahla.

Na druhý deň pred domom zastavila sanitka s lekárkou v sprievode troch policajtov. Kuchárku napriek jej protestom previezli do nemocnice a dôkladne vyšetrili. Podozrenie sa potvrdilo. Jej organizmus si vypestoval imunitu, ale stal sa nositeľom smrtonosnej nákazy. Nemocnica jej zabezpečila izolované ubytovanie. Prepustili ju odiaľ po troch rokoch, keď sľúbila, že si nájde iné zamestnanie.

Na slobode si zmenila meno a zmizla. Najskôr pracovala v práčovni, ale neskôr dostala ponuku robiť v kuchyni – a neodolala. Znovu sa kde-tu začali objavovať prípady ochorenia.

V roku 1915 sa doktor Soper dozvedel, že v jednej newyorskej nemocnici sa objavilo dvadsať prípadov týfusu. Doktor Soper navštívil nemocnicu, prezrel pacientky a ponáhľal sa do kuchyne. Nemýlil sa. Kuchárka sa síce volala inak, ale bola to dobre známa Mary Mallonová. Tentokrát sa už ani nebránila, keď ju odvádzali do jej karanténneho bytu v nemocnici. Tam potom strávila celých dvadsaťtri rokov.

Historik poznamenal: „Tridsať rokov napľňala nákaza týfusu, prinášajúca veľké utrpenie a krutú smrť, jej život horkosťou a trápením ducha.“ Nás však ohrozuje ešte väčšie nebezpečenstvo – nákaza zla, hriechu. Ako často sa človek, ktorý je na tom zdanlivo dobre, stáva príčinou tragédie pre iných? Zárodky zla, ktoré nosíme a pestujeme vo svojom srdci, zaručene prinesú bolesť a utrpenie nám samým, ale možno ešte viac ľudom okolo nás.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Sir Walter Scott pochádzal z bohatej právnickej rodiny. Krátko potom, čo vyštudoval právo na Edinburskej univerzite, získal povesť vynikajúceho právnika a bol vymenovaný za vrchného sudcu v grófstve Selkirkshire. To mu zaručovalo nielen dostatný príjem, ale hlavne voľný čas, ktorý mohol venovať svojej záľube – písaniu poézie.

Keď sa mu bývalý spolužiak a priateľ z detstva James Ballantyne zveril, že nemá dosť zákaziek pre svoju tlačiareň, Scott si u nakladateľa vymohol tlačenie svojich kníh výlučne u Jamesa. Onedlho ho oveľa viac ľudí poznalo ako úspešného básnika než právnika. Svoje autorské honoráre často investoval do tlačiarne svojho priateľa.

Od poézie prešiel Walter Scott k písaniu prózy. Naplnil kníhkupectvá, knižnice i domovy Angličanov a Škótov knihami dávnych povestí a príbehmi historických postáv. Jeho romantické básne a historické romány sa stali bestsellermi. Získal obrovský majetok, ktorý si však neužil. Väčšina z neho skončila v bezodnej priepasti Ballantynových podnikateľských dobrodružstiev.

A potom prišlo, čo prísť muselo. Ballantyne bol nútený vyhlásiť bankrot. Walter Scott zostal bez akýchkoľvek prostriedkov a s dlhom vo výške 117 000 libier. V tom čase to bola astronomická suma.

Jeho priatelia mu radili, aby tiež vyhlásiť bankrot a nemusel tak platiť dlhy za svojho priateľa. Scott vedel, že v jeho situácii by to bolo celkom opodstatnené. No hrdosť a snaha očistiť priateľovo meno mu to nedovolili.

Pustil sa do písania. Pracoval tak usilovne, že si čoskoro podlomil zdravie. Keď nebol schopný udržať pero v ruke, ľahol si do postele a diktoval pisárovi. Za krátky čas splatil štvrtinu dlhu. Horúčkovito písal ďalšie a ďalšie básne, romány a životopisy. Po zaplatení polovice dlžnej sumy sa vybičoval k ešte intenzívnejšej práci, aby vyrovnal všetky záväzky. Po tom, čo splatil tri štvrtiny dlhu, mu jeho mozog a telo vypovedali službu. No kedykoľvek mal svetlú chvíľku, okamžite začal znovu písať a plánovať ďalšie diela.

Aby si oddýchol, priatelia mu zaplatili plavbu po Stredozemnom mori. V kajute začal znovu intenzívne pracovať na dvoch nových románoch. „Kým zomriem, musím ešte niečo vykonať,“ opakoval.

Cestu loďou prerušil. Cítil, že mu už neostáva veľa času. Do milovaného Abbotsfordu sa dostal v júli 1832. Aj keď už nebol schopný chodiť, stále si vytrvalo pýtal pero a papier. O dva mesiace neskôr zomrel. Svedkovia vravia, že vyzeral vyrovnane. Niet divu, autorské honoráre za jeho ďalšie diela spoľahlivo pokryli všetky pohľadávky. Svoje dlhy splatia do posledného centa.

Je naozaj nepochopiteľné, keď sa niekto upracuje na smrť, len aby očistil meno dlžníka. Ťažko sa zmierujeme s tým, že by mal ktokoľvek položiť život pre to, aby splatil dlhy, ktoré niekto iný urobil vlastnou hlúposťou a neschopnosťou. A presne to vykonal Ježiš pre nás.

„Naozaj, on niesol naše choroby a naše bolesti ho obťažili… On však bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom a pre jeho rany sa nám dostalo uzdravenie.“ (Iz. 53,4.5)

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi Ellen G. Whiteová

Ako nadvihnúť loď

V našej histórií, ktorú ovplyvnili námorné objavy spojené s privlastňovaním si prírodného bohatstva, zohrala veľkú úlohu lodná doprava. Keďže však voda a hurikány dokážu byť tiež nespútané, život ohrozujúce živly, na dne oceánov, morí a riek ležia zhruba tri milióny vrakov. Niektoré z nich dodnes ukrývajú nepredstaviteľné bohatstvo.

Na prelome stredoveku a novoveku koráby všetkých vtedajších európskych veľmocí mierili plné zlatých pokladov do Nového sveta. Necelá polovica z nich sa však do svojej krajiny už nevrátila – niektoré boli prepadnuté pirátmi, iné sa pri hurikáne rozbili o skaly. Mnohé z nich voda stiahla pod hladinu.

Tieto lode doteraz lákajú lovcov pokladov. Ale ani s modernou technikou nie je jednoduché sa k nim dostať. Vraky lodí často nachádzame aj na dne riek, kde môžu brániť prirodzenému toku a vytvrárať nebezpečné prekážky. Dôvodom na ich odstránenie býva aj stavebná činnosť. A práve do takejto situácie sa dostali stavbári istej zahraničnej spoločnosti.

Predstavte si, že na dne rieky leží potopená loď, naplnená štrkom a kamením a vašou úlohou je odstrániť ju. Aký postup by ste zvolili aby ste ju dostali na hladinu? S dnešnými technickými možnosťami sa zdá táto úloha ľahká. No napriek tomu bolo jej riešenie nečakané.

Skupina inžinierov mala postaviť nový most cez rieku neďaleko jej ústia do mora. Nemilo ich prekvapilo, keď zistili, že práve na mieste, kde má stáť hlavný pilier mosta, leží na dne stará rybárska bárka. Kedysi ju naplnili štrkom a kamením a nechali klesnúť na dno. Technici vyskúšali všetky dostupné metódy a prostriedky, dali priviezť najvýkonnejšie žeriavy, aby starú bárku z dna odstránili. Bez úspechu.

Nakoniec prišiel jeden z najmladších členov tímu s neobvyklým nápadom. Navrhol, aby pritiahli dve veľké prázdne nákladné lode a pri odlive, keď je hladina najnižšia, ich lanami čo najtesnejšie priviazali k potopenej bárke. Keď morský príliv zdvihne hladinu, možno zároveň zdvihne prázdne nákladné lode a s nimi aj potopenú bárku. Pretože vedúci projektu už nemali na výber, súhlasili, že vyskúšajú aj túto možnosť.

Pri odlive vykonali všetky prípravné práce a potom už len s napätím sledovali stúpajúcu hladinu. Prázdne nákladné lode sa čoraz hlbšie vnárali do vĺn, laná pripevnené k bárke boli napnuté na prasknutie. Ako príliv stúpal vyššie a vyššie, odrazu robotníci zbadali, že lode sa dali do pohybu. Akcia sa podarila. To, čo nezvládli ani najsilnešie žeriavy, dokázala voda pôsobením gravitačnej sily Mesiaca.

Niekedy sa nám môže zdať, že sme vyskúšali všetko a už neexistuje žiadna možnosť, ako náš problém vyriešiť. Ale Boh môže pomôcť každému z nás. Dokáže aj to, na čo ľudské sily nestačia. Chce nás pozdvihnúť z bahna zla, hriechu a bezcieľnosti života. Praje si, aby sme si uvedomili, že tento svet nie je naším pravým a konečným domovom. Veď Božia moc dokáže aj to, na čo sú všetky ľudské prostriedky nedostačujúce.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi, Ellen G. Whiteová

Siroty

Nemecko 1945. Náš oddiel sa vrátil z celonočného prieskumu. Boli sme na smrť unavení a hladní. Prenikli sme dvanásť kilometrov na nepriateľské územie, ale získali sme len málo informácií. Dvaja muži z nášho oddielu padli a sedem bolo zradených.

Pomaly som sa vliekol k búde, ktorá slúžila ako jedáleň. Keď som sa najedol, šiel som k nádobe na smeti pred búdou, aby som vyhodil zvyšky.

A tam som ich uvidel – päť nemeckých detí. Stáli tam s malými plechovkami v rukách a mlčky žobronili o zvyšky jedla. Bola zima a deti mali nožičky omotané starými handrami. Podľa môjho odhadu mohli mať tak tri, štyri alebo päť rokov – traja chlapci a dve dievčatá.

Zastal som pri malom dievčatku. Musel som myslieť na tisíce iných detí, ktoré trpeli vo vojnou sužovaných krajinách podobne ako týchto päť tu. Dal som im všetko, čo mi ostalo z večere. Vedel som však, že tieto deti nemajú ani najmenšiu nádej. Päťnásť kilometrov odtiaľto bol front a delostrelecké granáty dopadali stále bližšie. Akú majú šancu na prežitie, keď sa streľba z diel priblíži ešte viac?

Dievčatko som oslovil po nemecky. Keď počulo rodnú reč, jeho tvár sa celá rozžiarila. Z vrecka som vybral malú tabličku čokolády a vložil som mu ju do ruky. Obidvomi rukami ma chytilo okolo krku a pevne objalo. Vzal som ho do náručia a po tvári mi začali stekať slzy.

Spojené štáty 1959. Sedel som v aule školy, ale moje myšlienky sa vracali do Nemecka a štrnásť rokov skôr. Absolventský ročník pochodoval uličkou v plnej paráde. Po všetkých rečníckych prejavoch prejavoch pozval riaditeľ na pódium najlepšiu študentku v ročníku, moju dcéru Gretchen Wernerovú. Gretchen predniesla oficiálne poďakovanie a potom začala rozprávať o svojom najútlejšom detstve, o Nemecku a hrozných dňoch vojny, o tom, ako spolu so súrodencami žili zo zvyškov jedla amerických vojakov a akí k nim boli títo vojaci dobrí.

Rozprávala, ako sa dostali do tábora amerických prieskumníkov práve vo chvíli, keď sa jednotka vrátila z nočnej akcie. A ako sa stretli so zdravotníkom, ktorý je teraz ich otcom. Trvalo dlho, kým boli vybavené všetky úradné formality na adopciu. Jej dedko, senátor Spojených štátov, všetko zariaďoval, aby mohli s novým oteckom odplávať do Ameriky.

Potom prišli za mnou a podala im obal z čokolády, ktorú som kedysi dal malej Gretchen, mojej dcére, keď som ju ako malé dieťa prvýkrát uvidel a zamiloval si ju. Ako povedala, bol to pre ňu symbol nesebeckej lásky k úbohej, hladnej a prestrašenej sirote.

Dodnes si tento obal schovávam. Pripomína mi iného otecka – nebeského Otca, ktorý dal uprostred ešte väčšej vojny svojho jediného Syna, aby za nás zomrel na kríži. Aký prázdny a úbohý by bol môj život, keby som vtedy ako vojenský zdravotník nestretol päť hladných sirôt a keby nás všetkých nezahrnula Božia milosť a dobrota.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi, Ellen G. Whiteová