„Ľudia, dúfajte v neho v každom čase, vylievajte si pred ním srdce! Boh je naším útočiskom. (Žalmy 62,9)

Malé dievčatko muselo v nemocnici podstúpiť ťažkú a nebezpečnú operáciu. Keď malú pacientku položili na operačný stôl, prv ako začali s operáciou, lekár sa jej prihovoril takto: „Predtým, ako urobíme, aby si bola zdravá, musíš tu zaspať.“

Týmito slovami ju pripravoval na narkózu. A malá pacientka na to odpovedala: „Dobre. Ale keď mám zaspať, , musím sa najprv pomodliť, ako to robievam doma pred spaním.“ A pomaličky si na operačnom stole kľakla a vlastnými slovami sa modlila: „Milý Ježiš, teray mám zaspať. Daj mi taký spánok, aby ma títo dobrí ujovia a tety uzdravili. Pomáhaj im, aby som sa zo spánku prebrala zdravá a svieža. A poteš, Ježiš, moju mamičku aj otecka.“

V tej chvíli sa oči prítomných lekárov a sestier zarosili slzami. Ako keby sa čosi dotklo ich sŕdc. Jeden z lekárov neskôr povedal: „Večer po tej operácií som sa po tridsiatich rokoch prvý raz pomodlil. Odvtedy sa modlievam každý deň, a to takým spôsobom, ako naša malá pacietka na operačnom stole; na kolenách, nahlas a vlastnými slovami. Odvtedy som iným človekom.“

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach.“ (Matúš 5, 16)

Zdroj: Večnosť sa začína už dnes (zamyslenie na každý deň) – Bohumil Kern

„Bratia moji, majte z toho iba radosť, keď prídu na vás roličné skúšky…“(Jak. 1,2)

Mnohokrát prosíme Boha o uzdravenie a požadujeme, aby nám odpovedal okamžite. Ak sa to nestane, myslíme si, že nás nepočuje, alebo čo je ešte horšie, že sa o nás nestará. Ale nič nemôže byť ďalej od pravdy! Nenechajte sa odradiť a neprestávajte sa modliť – začnite veriť Božiemu dokonalému načasovaniu a jeho perfektnému plánu. Sú chvíle, keď dovolí, aby sa uzdravenie stalo cez noc, ale najčastejšie sa uskutoční v priebehu času. Môže nás tešiť, keď si uvedomíme, že neprechádzame iba temnotou; Ježiš nám práve vtedy dáva svoj pokoj, riadi a vedie nás,, dáva silu čeliť všetkému každý nový deň. Chce, aby sme sa o neho preli a tvorí pre nás budúcnosť založenú na radosti, nie na zármutku! Biblia nám v Jakubovom liste 1,2 hovorí, že môžeme byť skutočne šťastní aj počas skúšok, pretože práve v najtemnejšej hodine sa nachádzame k Pánovi a Spasiteľovi najbližšie. Ako kresťania sa nemusíme báť ani smrti, pretože Ježiš nás miluje večnou láskou a sľúbil, že nás obnoví a uzdraví naše rany! On nazval prvú smrť len spánkom a možno budeme musieť počkať na dokonalé uzdravenie, až kým sa neprebudíme v nebi -, ale môžeme veriť Bohu, že On aj teraz urobí to, čo je pre nás najlepšie, a svoje sľuby vždy dodrží!

„Očakávaj na Hospodina! Buď silný! Nech je pevné tvoje srdce. Očakávaj na Hospodina! (Žalmy 27,14)

„Dobré je v tichosti čakať na Hospodinovu pomoc. Dobé je pre muža, ak nesie jarmo od svojej mladosti.“ (Plač Jer. 3, 26-27)

Zdroj: Večnosť sa začína už dnes(zamyslenie na každý deň) – Bohumil Kern

Spomínam si, ako sa na mňa rútilo auto a ako som následne letela vzduchom. Potom všetko stmavlo a stíchlo. Len akoby z diaľky znela siréna sanitky. Keď som sa konečne prebrala, vnímala som iba prúžky svetla prenikajúce cez obväzy na mojej tvári. Ako som sa neskôr dozvedela, po zrážke s autom som niekoľko metrov letela a tvárou som pristála na štrku. Vtedy som ešte netušila, že malé kamienky a kúsky špiny sa zaryli do mojej šesnásťročnej tváre. Keď som si na ňu chcela siahnuť rukou, niečia dlaň mi ju nežne odtiahla. „Len pokojne lež,“ začula som.

Už ako dieťa som sa všetkým páčila. Odjakživa sa ku mne ľudia správali inak ako k dievčatám, ktoré neboli také pekné ako ja. Otec ma veľmi miloval, doslova sa vo mne videl. Keď ma niekoľko mesiacov pred nehodou zvolili za najkrajšiu študentku školy, otecko ma vzal okolo ramien a žiarlil šťastím.

Po nehode som sa potácala medzi stavmi bezvedomia a vedomia. Kedykoľvek som precitla, to hlavné, na čo som musela myslieť, bola moja tvár. Cítila som v nej napätie a bolesť. Niekedy ma rany veľmi pálili, inokedy som cítila len tupý tlak.

Rodičia ma pravidelne navštevovali. Snažili sa, aby sa do mojej blízkosti nedostalo zrkadlo. Ako sa mi postupne vracali zdravie a sila, stávala som sa čoraz protivnejšou. Neustále som otca žiadala, aby mi požičal zrkadlo. Nakoniec mi nahnevane povedal: „Tak už dosť, viackrát mi to nehovor. Povedal som ti nie a hotovo!“

Rozhodla som sa, že ráno o zrkadlo poprosím upratovačku. Ochotne mi vyhovela. Nič ma nemohlo pripraviť na obraz, ktorý som vtedy uvidela. Namiesto známej tváre sa na mňa v zrkadle zaškerilo niečo ako velikánske odreté koleno, celé opuchnuté a červené. Pery aj čelo som mala navreté a plné chrást. Ťažko som si na tvári hľadala aspoň kúsok normálnej kože.

V tej chvíli vstúpil do izby otec. Okamžite zbadal môj zdesený pohľad do zrkadla. V hlave mi vírilo jediné: „Je so mnou koniec. Nikto ma už nebude mať rád. Vyzerám tak odporne.“ Otec ku mne pomaly pristúpil, vzal mi z rúk zrkadlo a potom ticho, ale dôrazne opakoval: „To nie je dôležité…nič sa tým nezmení. Žiadny rodič neprestane mať rád svoje dieťa len pre výzor. Ak v živote neprídeš o nič viac ako o kožu na tvári, tak na tom budeš ešte veľmi dobre.“

Otočila som sa k nemu. Všetko, čo povedal, mi pripadalo ako „povinné“ povzbudzovanie, ako tie spoločenské frázy, ktorými sa ľudia snažia dostať z nepríjemných situácií. „Pozri sa na mňa, poriadne sa na mňa pozri a povedz mi, či ma máš ešte stále rád!“ Môj hlas znel podráždene a útočne.

Nikdy nezabudnem na to, čo nasledovalo. Zadíval sa na moju rozdrásanú a opuchnutá tvár a oči sa mu zaliali slzami. Pomaly sa ku mne sklonil a pobozkal ma na opuchnuté chrastové pery. Ten bozk bol ako závan niečoho večného, neskutočne krásneho. Bolo to uistenie o tom, ako veľmi sa mýlim, keď pochybujem o láske svojho otca.

To všetko sa stalo pred mnohými rokmi. Na tvári mi ostala len jediná viditeľná pamiatka – nepatrná jazva nad obočím. Ale otcov bozk a to, čo ma naučil o skutočnej láske, je vo mne stále živé.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Na súostroví Vanuatu v Oceánii pristál 30. augusta 1858 prvý misionár John G. Paton. Prvé roky na ostrove zvanom Tanna boli dramatické. Jeho obyvatelia, naozajstní divosi, nechceli s misionárom vôbec komunikovať. Neskôr sa spolu s manželkou presťahovali na ostrov Aniwa. Aj tu však žili domorodci veľmi podobní tým na Tanne. Verili rovnakým poverám, mali v sebe kanibalskú krutosť a barbarskú mentalitu.

Ostrovu veľmi chýbala pitná voda, a tak sa Paton rozhodol vykopať studňu. Svoj zámer oznámil domorodcom slovami: „Rozhodol som sa vykopať hlbokú studňu, aby som zistil, či nám dobrý Boh dá čerstvú vodu, ktorú tak veľmi potrebujeme.“

Starý náčelník na základe logiky danej mnohoročnými skúsenosťami mi vyhlásil: „To vari očakávaš, že na našom ostrove bude pršať zospodu? Aký nezmysel! Ľudia ti prestanú veriť, keď budeš tvrdiť, že zo zeme potečie čerstvá sladká voda. Budú ťa považovať za blázna!“

Misionár sa nenechal odradiť a najal si miestnych kopáčov. Jama bola každý deň o niečo hlbšia, nosiči vznášali ďalšie a ďalšie koše vykopanej zeminy. Domorodci zo širokého okolia sa chodili pozerať na pomäteného misionára a jeho nezmyselné dielo. Po niekoľkých dňoch práce sa odtrhla jedna strana výkopu, našťastie pri tom nikoho nezasypalo.

Starý náčelník sa ešte raz zúfalo pokúšal misionára presvedčiť, tentokrát argumentoval bezpečnosťou. No Paton sa nevzdával. Jeho domorodí spolupracovníci odmietli zostúpiť do studne, ktorá bola už desať metrov hlboká, aj keď im sľuboval väčšiu odmenu. Nanajvýš boli ochotní vytiahnuť a odniesť hlinu. Misionár teda kopal sám. Jeho nádej začala ožívať, keď zistil, že dno studne je stále vlhkejšie a vlhkejšie. Pocítil však zároveň obavy z toho, že voda môže byť slaná. Kopal ďalej, zatiaľ čo domorodci neveriacky krútili hlavami a ťukali si na čelá.

Jedného dňa dal svojim spolupracovníkom neočakávane pokyn, aby ho vytiahol hore. „Myslím, že Boh nám dá zajtra z tejto diery vodu,“ oznámil strarému náčelníkovi. Nepresvedčil ho: „Na našom ostrove nikdy neuvidíš dažďovú vodu vytekať zo zeme. Ale sme zvedaví, ako sa tvoja hlúpa práca skončí.“

Nasledujúce ráno Paton znovu zostúpil na dno výkopu. Napätý očakávaním aj obavami vyhĺbil jamku, ktorú hneď naplnila voda. Hoci bola kalná, neodolal a ochutnal. Potom klesol do blata na dne nedokončenej studne a ďakoval Bohu za prameň. Naplnil džbán a nechal sa vytiahnuť hore. Po usadení kalu dal vodu ochutnať aj domorodcom. „To je dar tvojho Boha!“ zvolal s úžasom starý náčelník.

Keď misionár studňu dokončil, uistil obyvateľov ostrova, že patrí všetkým a každý si z nej môže nabrať toľko vody, koľko potrebuje. Domorodci boli na ňu náležite pyšní a ukazovali ju každému návštevníkovi ostrova ako najväčšiu vzácnosť.

Neskôr sa rozhodli, že si vykopú ďalšie studne. Keď to dokázal misionár, prečo by to nezvládli aj oni? Zakaždým však narazili na slanú vodu. Po niekoľkých márnych pokusoch to vzdali. Mali na to svoje vysvetlenie: „Vieme síce kopať, ale nevieme sa modliť tak ako misionár, preto nám jeho Boh nedal sladkú vodu zo zeme.“

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová

Sára už od mladosti túžila stať sa misionárkou: odcestovať do ďalekej krajiny, kde bude môcť pomáhať miestnym ľuďom a hovoriť im o Ježišovi Kristovi, Stvoriteľkovi a Záchrancovi všetkých ľudí. Po rokovaní s misijnou spoločnosťou sa rozhodla odcestovať do Malajzie. Ženy v tejto krajine zastávajú rôzne pozície a jedným z úradných jazykov je angličtina. Sára preto s radosťou prijala ponuku na niekoľkoročné pôsobenie na misijnej dedinskej stanici.

Pred začiatkom monzúnového obdobia dažďov sa všetci pracovníci stanice chystali na návrat do Spojených štátov na dovolenku, zotaviť sa. Aj Sára sa pripravovala na cestu domov. Znepokojovala ju však bolesť brucha, ktorá sa ustavične zhoršovala. Navyše jej stále neprichádzal šek od vedenia misijnej spoločnosti, takže nemala financie na cestu.

Každý deň chodila na poštu, aby zistila, či jej konečne prišli peniaze, ktoré tak nutne potrebovala. A vždy sa vracala na opustenú misijnú stanicu naprázdno. Okrem toho ju brucho bolievalo každý deň čoraz viac a navyše aj jej zásoby potravín povážlivo ubúdalo. Nakoniec jej zostal už len súdok ovsených vločiek – jedlo, ktoré nemohla ani cítiť. Zato malajziské jedlá milovala: tak rada by si dala ryžu s kari a so zeleninou, vyprážané rezance alebo kari polievku s chlebovými plackami. Ale nemala na výber.

Sára urobila to, čo mnoho iných ľudí v podobnom prípade – začala sa za svoju situáciu modliť. Prosila Boha, aby ju uzdravil a aby jej konečne prišli peniaze. Potrebovala ich na spiatočnú cestu a na poriadne jedlo.

Týždne ubiehali. Sára jedla každý deň ráno, na obed a večer ovsenú kašu a čakala na šek. Jej zdravotný stav sa pomaly začal zlepšovať. Ako sa zdalo, Boh vypočul prvú časť jej modlitby. Po čase na stanicu dorazili noví pracovníci a priniesli so sebou aj peniaze na Sárinu cestu. Šla si kúpiť letenku a hneď potom zašla do reštaurácie a po týždňoch jedenia ovsených vločiek si konečne dopriala „normálne“ jedlo.

Po príchode domov sa okamžite objednala k lekárovi a dala sa vyšetriť. Lekárovi opísala priebeh choroby aj to, ako bola nútená sa stravovať.

Lekár ju poslal na dôkladné vyšetrenie do nemocnice, pretože chcel mať istotu, že je všetko v poriadku. Keď dostal výsledky, neveriacky krutil hlavou. Sára prekonala prudký zápal, ktorý by tu lekári riešili operačne. Práve ovsená diéta jej pravdepodobne  zachránila život a tiež ju uchránila od operácie. Bola tu tá najlepšia liečba. Komu by napadlo, že to, čo Sára zo všetkého najviac neznáša, je odpoveďou na jej modlitby.

Ani my často nevieme, čo je pre nás skutočne dobré a prospešné, o čo máme Boha prosiť. Preto by sme sa mali odovzdať do jeho rúk s dôverou, že vie, čo je pre nás najlepšie. Raz mu budeme ďakovať za to, že naše modlitby nespnili tak, ako sme chceli my, ale tak, ako chcel On. Po takej skúsenosti, akú prežila aj Sára, zistíme, že nič nie je náhoda: že vládca vesmíru vie, čo robí a prečo to robí.

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová