„Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On osvetlí, čo je skryté v tme, a vyjaví úmysly sŕdc. Vtedy každý dostane pochvalu od Boha.“ (1. Kor. 4,5)

V dobe, keď zmrzlinový pohár stál oveľa menej ako dnes, vošiel 10-ročný chlapec do cukrárne a sadol si za stôl. Predavačka mu doniesla pohár vody a položila ho na stôl.

„Koľko stojí zmrzlinový pohár?“ spýtal sa jej.

„50 centov,“ odpovedala.

Malý chlapec vytiahol ruku z vrecka a začal rátať mince, ktoré mal.

„A koľko stojí obyčajná zmrzlina?“ spýtal sa. Predavačka bola trochu netrpezlivá.

„35 centov,“ povedala stroho.

Malý chlapec opäť prepočítaval mince. „Tak si poprosím obyčajnú zmrzlinu,“ povedal.

Predavačka priniesla zmrzlinu, položila účet na stôl a odišla. Chlapec dojedol zmrzlinu, zaplatil pri pokladni a odišiel.

Keď sa predavačka vrátila, aby utrela stôl, zrazu zostala nehybne stáť… po chvíli sťažka prehltla. Na stole vedľa prázdneho taniera uvidela 15 centov – jej prepitné.

„Pokora je schopnosť vnímať s úctou aj najmenšie veci života.“  (Albert Schweitzer)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

„Buďte radostní, neochabujte v modlitbách a za každých okolností ďakujte. To očakáva Boh od všetkých, ktorí patria Ježišovi Kristovi.“ (1. Tes. 5, 15-18 = Nádej pre každého)

Dr. Mark bol známym odborníkom v oblasti onkológie. Jedného dňa sa chystal na veľmi dôležitú konferenciu do iného mesta, kde mu mali udeliť cenu za lekársky výskum.

Mal veľké obavy, pretože na tejto konferencii mala byť zhodnotená jeho dlhoročná práca. Dve hodiny po štarte lietadla však došlo k núdzovému pristátiu na najbližšom letisku pre nejaký technický problém.

Doktor sa bál, že nestihne prísť, a tak si požičal auto a sám sa chcel odviesť do mesta, kde sa mala konferencia konať. Krátko po jeho odchode sa však počasie pokazilo a začala prudká búrka.

Pre silný dážď zle odbočil a stratil sa. Po dvoch hodinách neúspešnej jazdy si uvedomil, že je nevie kde je. Cítil sa hladný a strašne unavený, tak sa rozhodol hľadať nocľah.

Po chvíli konečne narazil na malý rozpadnutý domček. Zúfalý vystúpil z auta a zaklopal na dvere. Dvere otvorila krásna žena. Vysvetlil jej, čo sa stalo a požiadal ju, či môže použiť jej telefón.

Žena mu však povedala, že nemá telefón, ale že môže ostať a počkať, kým sa počasie nezlepší. Hladný, mokrý a unavený doktor prijal jej milú ponuku a vošiel dnu. Žena mu dala teplý čaj a niečo pod zub.

Potom mu povedala, že sa k nej môže pripojiť v modlitbe. Ale Dr. Mark sa usmial a povedal, že verí len v tvrdú prácu a odmietol. Doktor sedel pri stole a popíjal čaj a pozoroval ženu v slabom svetle sviečok, ako sa modlila vedľa postieľky.

Doktor pochopil, že žena potrebuje pomoc, a tak sa jej po modlitbe spýtal, čo presne od Boha chce a či si naozaj myslí, že niekedy vypočuje jej modlitby. A potom sa spýtal na malé bábätko v postieľke, pri ktorej sa modlila.

Žena sa smutne usmiala a povedala, že dieťa v postieľke je jej syn, ktorý trpí zriedkavým typom rakoviny a existuje jediný lekár, volá sa Mark, ktorý ho dokáže vyliečiť, ale nemá peniaze, aby si ho mohla dovoliť. Doktor Mark žije v inom meste.

Povedala, že Boh stále neodpovedal na jej modlitbu, ale vie, že jej pomôže a nič nezlomí jej vieru.

Omráčený a bez slov sa doktor Mark jednoducho rozplakal.

Zašepkal: ,,Boh je veľký…“ – a spomenul si na všetko, čo sa mu dnes stalo: porucha v lietadle, prívalový dážď, kvôli ktorému zablúdil.

A to všetko sa stalo, pretože Božie sily nielen odpovedali na jej modlitbu, ale dali mu aj šancu dostať sa z materiálneho sveta a pomôcť chudobným nešťastným ľuďom, ktorí nemajú nič iné ako modlitbu.

„Spravodlivý z viery bude žiť.“ (Rim. 1, 16)

George Müller sa usmieval a pozeral cez okno na osemročnú Abigail, ako sa spokojne hrá v záhrade. Zrazu ktosi zaklopal na dvere. Vošiel vedúci prvého sirotinca. „Nerád vám to hovorím, pán Müller, ale niečo sa stalo. Deti čakajú na raňajky a v dome niet ani kúsok chleba. Čo im mám povedať?“

„Pozriem sa na to. Dajte mi chvíľu čas,“ povedal a vyšiel von do záhrady. „Abigail, poď sem. Chcem, aby si videla, čo Pán Boh urobí,“ povedal jej a voviedol ju do jedálne.

Vnútri stálo tristo detí za stoličkami. Na stole pred každým dieťaťom bol tanier, hrnček a príbor. Ale žiadne jedlo. „Kde je jedlo?“ pošepky sa ho spýtala.

„Pán Boh sa postará,“ povedal jej potichu George. Potom oslovil deti: „Deti, nemáme veľa času a nechcem, aby ste prišli neskoro do školy. Pomodlíme sa spolu.“ Deti sklonili hlavy a George sa modlil: „Drahý Bože, ďakujeme ti za jedlo, ktoré nám dnes pošleš. Amen.“ Pozrel na deti a usmial sa. „Môžete si sadnúť,“ dodal. Nevedel odkiaľ príde jedlo, za ktoré práve poďakoval. Vedel však, že Boh deti nesklame.

O chvíľku všetkých tristo detí poslušne sedelo za svojimi prázdnymi taniermi. Len čo sa hluk v jedálni utíšil, ozvalo sa klopanie na dvere. George šiel otvoriť – vo dverách stál pekár a v rukách držal plech s čerstvým voňavým chlebom.

„Pán Müller,“ začal muž, „v noci som nemohol spať. Rozmýšľal som, že dnes ráno asi budete potrebovať chlieb a že mám vstať a upiecť ho pre vás. Tak som o druhej vstal a upiekol tri celé dávky. Dúfam, že vám bude stačiť.“ George sa naširoko usmial. „Pán Boh nás dnes cez vás požehnal,“ povedal a vzal od pekára plech s chlebom. „Na voze sú ďalšie dva plechy. Prinesiem ich,“ odvetil pekár.

O pár minút si už deti pochutnávali na čerstvo upečenom chlebe. Znovu niekto zaklopal. Bol to mliekar. „Potrebujem pomoc, pane. Zlomilo sa mi koleso na voze práve pred vaším domom. Musím zložiť náklad, aby som ho mohol opraviť. Mám na ňom desať kanví. Budú vám stačiť?“ Potom pozrel na siroty, ktoré sedeli pri stoloch, a zvolal: „Zadarmo, samozrejme. Len si ich rýchlo príďte vziať, lebo kým ich nezložím, nemôžem opraviť koleso!“

George poslal dvadsať starších detí pre kanvy s mliekom. O chvíľu sa už rozdeľovalo v kuchyni. Každé dieťa dostalo plný hrnček a dokonca sa aj zvýšilo.

George odviedol Abigail späť do záhrady. Vedel, že bude rozmýšľať o tom, čo práve videla. O niekoľko týždňov jej mama povedala Georgovi, že Abigail končí každú svoju modlitbu slovami „…tak, ako si to urobil pre Georga Müllera. Amen.“ Georga to potešilo. Práve o to mu šlo, aby Abigail videla, že Boh odpovedá na modlitby.

„Skúšky trénujú našu vieru a učia nás, ako sa modliť.“ (A. Simpson)

Zdroj: Dobré ránko

„Dobrý je Hospodin tým, ktorí očakávajú na neho, duši, ktorá ho hľadá. Dobre je, aby dúfal človek a mlčky očakával na spasenie Hospodinovo.“ (Plač Jeremiášov 3, 25-26)

Keď sa G. G. McMillanová ocitla 11. septembra 2001 pod troskami Svetového obchodného centra, kládla si otázku: „Čo by na mojom mieste robila mama?“ Modlila by sa. A tak začala: „Bože, viem, že si tam. Nie vždy som v teba verila. Za mnohé veci som ťa obviňovala. Teraz ťa prosím, aby si mi pomohol.“ Keď otvorila oči, prenikal k nej slabý lúč slnka. Stmievalo sa. Na ďalší deň to vzdala. Vedela, že bez vody a jedla dlho nevydrží.

„Zrazu som počula, ako niekto volá moje meno. „Konečne ťa mám, Volám sa Paul.“ Chytil ma pevne za ruku a povedal mi: „Budeš v poriadku. Nenechám ťa zomrieť.“ opísala Genelle stretnutie s svojím záchrancom a strážnym anjelom.

Keď sa zotavila, chcela Paula vyhľadať a poďakovať mu. „V našom tíme nemá nikto meno Paul,“ vysvetľovali jej záchranári. Po neúspešnom hľadaní dospela k záveru, že to musel byť jej strážny anjel. V roku 2011 vydala knihu Anjel v troskách, v ktorej opisuje tento svoj zážitok.

„Odvaha nepodlieha panike, ale sa modlí; nenarieka, ale verí; neochabuje, ale počúva.“ (Max Lucado)

Zdroj: Kurzy pre život 2024