Keď ľahneš, nebudeš sa strachovať, ale budeš ležať a odpočívať, a tvoj sen bude sladký… Lebo Hospodin bude tvojou dôverou. Prísl 3,24-26

Gorily trávia väčšinu svojho času v posteli. Teda keď idú spať, majú radi pohodlie a bezpečnosť. Keď dorazia na nové miesto, jedna z najdôležitejších úloh, ktorú majú pred sebou je postavenie ubytovne, ktorú prírodovedci vhodne nazývajú nocľaháreň.

Hlava rodiny rozhodne, na ktorom mieste bude nocľaháreň stáť. Poloha brlohov je veľmi dôležitá kvôli hroziacim povodniam, ktoré môžu náhle rovníkové lejaky sprevádzať. Miesto pre nocľaháreň sa zvyčajne vyberá v poraste previsnutých stromov, často s prístreškom z machu a popínavých rastlín, ktoré fungujú ako stan. Samice a mláďatá sa vyšplhajú na vrch stromov, aby si tam urobili svoje lôžka. Tie pozostávajú z vetiev spolu poprehýnaných a prepletených tak, aby vytvorili základnú plošnu. Úponky a vetvy sú v podstate zviazané do posteľnej konštrukcie. Na jednej takej posteli bolo narátaných viac než 24 dokonalých uzlov. Plošina je vystlatá matracom s tyčiek, listov, suchej zeminy, úponkov a machu. Príležitostne urobí gorilia matka malú postieľku pri svojom lôžku pre svoje mláďa. Jedna cestovateľka, ktorá mala možnosť obzrieť si niekoľko gorilích lôžok, skonštatovala, že sú veľmi pohodlné.

Je vcelku zábavné predstaviť si gorily spať, pretože pri spaní ležia na chrbte a ruky majú prekťížené za hlavou. Toto je obľúbená poloha na spanie aj pre niektorých ľudí.

Hlava rodiny takmer vždy spí dole na zemi. Jeden lekár zo západnej Afriky uviedol, že vždy keď našiel goriliu ubytovňu, ľahol si na samcovo miesto. Zistil, že z tohto miesta bolo vždy možné vidieť brloh každej samice. Teda samec, ktorý zostáva na zemi, si vždy nájde miesto, z ktoreho môže sledovať celú svoju rodinu.

Všetky gorily – samica aj mláďatá – mohli spať s dôverou a vedomím, že majú ochrancu. O čo viac by sme my mali mať dôveru v Boha.

Nebude súdiť podľa videnia svojich očí ani nebude trestať podľa počutia svojich uší. Izaiáš 11,3

Jedna z najviac nepochopených rýb v mori je barakuda – morský tiger. Žraloky sú nepredvídateľné a smrteľné, no barakudy vo všeobecnosti nie sú nebezpečné. A predsa, počas povrchového potápania pri ostrove Bimini na Bahamách, bolo pre mňa ťažké si tento fakt uvedomiť, keď popri mne plávala zvedavá barakuda, taká dlhá ako som bol ja. Bol som stále na pozore pred jej veľkými, chladnými, nemihajúcimi očami a zlovestne vyzerajúcimi zubami.

Existuje len veľmi málo známych prípadov, kedy barakuda napadla človeka, a vo všetkých zaznamenaných prípadoch bola splnená jedna z dvoch podmienok. Týmto podmienkam by sme sa vždy mali vyhnúť. Prvou je tmavá voda. Barakuda útočí na lesklé predmety v domnienke, že sú to ryby. Pre ňu je teda ľahké popliesť si lesk bieleho mäsa alebo svetlé chodidlá človeka so svojím obvyklým pokrmom. Alebo barakuda môže napadnúť záľahu malých rybiek v mútnej vode bez toho, aby vedela, že je tam aj človek.

Druhou podmienkou je prítomnosť krvi vo vode. Krv priťahuje barakudy tak ako žraloky, a o oboch druhoch rýb je známe, že napádajú zranených alebo krvácajúcich plavcov.

V čistej vode, kde nie je žiadny zápach krvi, sú barakudy relatívne neškodné. V osemnástom storočí, kedy boli považované za smrteľne nebezpečné, jeden pisateľ tvrdil, že tieto ryby uprednostňujú psie mäso pred ľudským. Iný pisateľ uviedol, že barakudy majú radšej Angličanov než Francúzov, pretože Angličania sú podobnejší zvieratám a nie sú takí kvalitní ako Francúzi. Takýto argument je samozrejme absurdný, ale celkom dobre ilustruje, kam že dokážu ľudia zájsť, aby podporili svoje predsudky.

Náš text popisuje proroctvo o Ježišovi, že nebude súdiť podľa vzhľadu alebo podľa rozšírenej povesti, ale na základe pravých faktov. Je veľmi ľahké skĺznuť k nejakým záverom na základe slabých dôkazov, či sa to týka rýb alebo ľudí. Buďme aj my opatrní  ako posudzujeme.

Som ako sova v sboreninách ( na pustatine). Žalm 102,7

V dnešnom biblickom texte žalmista používa sovu ako symbol osamelosti. Po staročia ľudia tomuto vtákovi prikladali tento význam  a aj iné. Sova je nočný vták a niektorí ľudia sa obávali všetkého, čo bolo spojené s nocou. Okrem toho fenomény, ktoré boli neznáme sa dávali do súvisu s tmou. Takto sa tma stala symbolom všetkého neznámeho. V tej dobe sovy u niektorých ľudí vyvolávali strach ako zlí duchovia, ktorí vyhľadávali svoju korisť počas noci.

Avšak v dnešnej modernej dobe sa sovy stali populárnym predmetom štúdia a symbolom pre ozdobovanie a návrhárstvo. Je to snáď sčasti preto, že sme začali sovu chápať a pozerať na ňu ako na neoddeliteľnú súčasť prírodnej rovnováhy.

Sovy nemajú žiadnu nadprirodzenú moc, ale za to majú vynikajúce schopnosti v zrakovej a sluchovej oblasti. Okrem toho dokážu lietať tak ticho, že aj veľká sova prekĺzne okolo človeka bez toho, aby ju zaregistroval. Napriek všeobecnému presvedčeniu sova nevidí v úplnej tme. Jej zrak je však stonásobne lepší než náš a dokáže vidieť v takom tlmenom svetle ako je svetlo sviečky vzdialenej 800 metrov. My by sme za takýchto podmienok nevideli nič. Keď sova chytá myš v úplnej tme spolieha sa na svoj sluch. Má najväčší bubienok spomedzi všetkých vtákov a jej uši umiestnené a vytvarované tak, že poskytujú najlepšiu kapacitu počuteľnosti. Hlas myši v lístí dorazí do uší sovy v zlomku sekundy. Tento okamih je dostatočný na to, aby informoval sovu, kde sa presne tento živočích nachádza.

Jeden z hlavný dôvodov, prečo boli sovy také obávané, je ich zvláštne húkanie v tme. To bola aj jedna z príčin, prečo ich poverčivý ľudia považovali za duchov zosnulých. My vieme, že to nie je pravda, i keď môže byť ľakajúce počuť v noci toto čudné húkanie. Avšak prečo by sme mali byť viac znepokojený nočnými zvukmi než dennými ? Ježiš nad nami bdie v každom okamihu.

Drž moje kroky na svojich cestách, aby sa nepošmykli moje nohy.  Žalm 17,5

Slimáky – či už ulitové alebo bezulitové sa pohybujú tak, že pod sebou rozprestierajú koberec klzkého povlaku a kĺžu sa po ňom prostredníctvom svalových kontrakcií na spodnej časti ,,nohy,, . Počet kontrakcií sa pohybuje od tridsať do päťdesiat prenosov za minútu. Lepkavý povlak sa vylučuje zo žľazy a vyrovnáva nerovnosti na jeho ceste bez ohľadu na to kam ide.

Snáď najzaujímavejšou vecou na slimačej stope je fakt, že sa mu môže stať akýmsi lanom, ktoré mu pomôže spustiť sa aj po veľmi strmých miestach. Je také pevné, že tento tvor sa naň môže zavesiť a spustiť na nižšiu úroveň tak, ako to robí pavúk. Neskôr, úpodľa potreby po ňom vyliezť naspäť hore. Najprv slimák visí za koniec svojho chvosta, potom začne vypúšťať ,,lano,, Robia to dokonca aj veľké slimáky. A najmenej jeden druh slimákov sa počas visenia na ,,lane,, pári.

Slimáky sa živia rastlinnou potravou. Niektoré dávajú prednosť čerstvým rastlinám. Iné majú radšej rozkladajúce sa polená. Slimáčie ústa sú ako miniatúrna, ale veľmi výkonná kosačka. Môže v nich mať päťnásť až dvadsať tisíc mikroskopických zubov, ktoré sa hneď po opotrebovaní nahradia. Keď budete túto pohyblivú akciu sledovať, uvedomíte si koľko škody môže slimák spôsobiť v zeleninovej záhrade. Stačí, ak jedného slimáka položíte na kus šalátového listu a budete sa pozerať cez zväčšovacie sklo.

Slimáky majú aj ďaľšiu schopnosť, ktorá im umožňuje cestovať efektívnejšie. Ich oči sú umiestnené na konci tenkých, stopkovitých tykadiel, ktoré majú na hlave. Ak nejakým spôsobom prídu o oko, môže im vyrásť nové.

V našom texte sa žalmista modlí, aby ho Pán Boh držal, aby sa nezošmykol na cestu hriechu, ktorá by ho zaviedla do nešťastia. Ak sa budeme modliť tak úprimne ako on, s túžbou zostať na správnych cestách, môžeme si byť istí, že Boh pripraví naše cesty pred nami s takou istotou, ako to robí pre slimáka. Cesta, ktorú pripravuje pre nás, nie je taká jasná ako cesta slimáka. No napriek tomu bude rovnako skutočná.

…ja vás príjmem a budem vám za Ptca, a vy mi budete za synov a za dcéry, hovorí Pán, všemohúci. 2 Kor 6,17.18

Keď si raz orli samica žijúca v ohrade začala stavať hniezdo, jej ľudský opatrovníci boli presvedčení, že o tento projekt čoskoro stratí zaujem. Ale ona hniezdo nielenže dokončila, ale nakládla doňho dve neplodné vajcia a začala sedieť. Sedela na vajciach vytrvalo a verne, že jej chovatelia sa rozhodli vymeniť za oplodneé husie vajce. Po 33 dňoch sa húsa vyliahlo a jeho nevlastná matka ho prijala. Ale tu začali problémy.

Husie mláďatá sa dokážu o seba postarať už niekoľko hodín po narodení. Začínajú jesť hneď, akonáhle vedia chodiť a plávať, a bežia rovnako dobre ako dospelé. Na druhej strane orly sú pri narodení bezmocné a vyžadujú si sústavnú rodičovskú starostlivosť celé týždňe. Okrem toho, husi sú vegeratiáni a orly jedia mäso. Teda keď sa orlia matka pokúšala nakŕmiť svoje mláďa kusmi koňského mäsa, húsa z nejo nezjedlo nič. Namiesto tho utekalo po ohrade s hlasitým piskotom a orlia matka hneď za ním, aby mu ponúkla viac koňského mäsa. V prvý deň húsa nezjedlo vôbec nič a hrozilo mu nebezpečie vyhladovania.

Druhý deň sa začal rovnako ako prvý. Orlica sa s jedlom v zobáku zúfalo snažila zahnať cupotajúcehúsa do kúta. Avšak húsa si napokon mäso všimlo a čoskoro s chuťou zjedlo celé kusy. Prvý problém bol vyriešený. Kvôli vyváženiu stravy dali chovatelia húsaťu chlieb a mlieko.

Ďalšia kríza nastala, keď husie mláďa včľuplo do kúpaliska svojej nevlastnej matky. Orlie mláďatá totiž nevedia plávať, ale dospelé orly sa musia kúpať, aby boli zdravé. Orlica v obavách, že sa jej mláďa utopí, sa ho snažila prehovoriť, aby zostalo von. Napokon sa vzdala, mláďa sa k nej pripojilo a s radosťou sa ponáralo medzi jej nohami.

Húsa nebolo prirodzeným potomkom orlice, ale ona ho ochotne priala za svoje. Podobne, ani duchovní hriešnici nie sú Božími deťmi, ale ak sa k nemu obrátia, On ich ochotne prijme a ponúkne im všetky privilégiasynov a dcér.