Východ Zeme

„Na počiatku stvoril Boh nebesia a zem. A zem bola neladná a pustá, a tma bola nad priepasťou, a Duch Boží sa oživujúci vznášal nad vodami. A Boh riekol: Nech je svetlo! A bolo svetlo. A Boh videl všetko, čo učinil, a hľa, bolo to veľmi dobré. A bol večer a bolo ráno, šiesty deň.“ (1. Moj. 1, 1. 2. 3. a 31)

24. decembra 1968 vyniesla kozmická loď Apollo 8 astronautov Franka Bormana, Williama Andersa a Jima Lovella na obežnú dráhu Mesiaca. Bolo to prvýkrát, čo ľudia preleteli z gravitačného poľa Zeme do gravitačného poľa Mesiaca. Úlohou posádky bolo vyhotoviť snímky Mesiaca v rámci prípravy na prvé pristátie, ktoré sa tam malo asi o tri roky uskutočniť. Slávnou sa však stala snímka zhotovená náhodou. Keď obleteli odvrátenú tvár Mesiaca, uvideli, ako nad nehybným povrchom Mesiaca vychádza Zem. Borman a Anders zachytili tento okamih na film. Snímok prvýkrát ukázal Zem zo vzdialeného vesmíru. V porovnaní so šedivým a nehybným Mesiacom to bol veľmi okúzľujúci a nádherný svet. Jim Lovell vtedy povedal: „Obrovská osamelosť Mesiaca vzbudzuje posvätnú hrôzu. Ale vďaka tomu si uvedomíte, čo máte tam dolu.“

Snímok nazvaný „východ Zeme“ poskytol veľmi silnú, názornú predstavu o Zemi, ktorá v porovnaní s pustým Mesiacom pôsobí dojmom inteligentného organizmu.

„Všetko má svoju krásu, ale nie každý ju vidí.“ (Konfucius)

Zdroj: O kráse človeka – M.Bieliková

 

Pichliače

„Navzájom sa znášajte a odpúšťajte si, najmä ak by mal niekto niečo proti niekomu. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy odpúšťajte druhým!“ (Kol. 3, 13)

Bola to jedna z najchladnejších zím. Veľa zvierat zahynulo od chladu. Dikobrazy, uvedomujúc si túto zlú situáciu, sa rozhodli dať sa dokopy. Bol to skvelý nápad, ako sa uchrániť pred chladom a pomôcť si navzájom udržať teplo. Ale čím boli pri sebe bližšie, tým viac sa navzájom zraňovali svojimi pichliačmi. Povedali si, že to asi nebol dobrý nápad.

Rozhodli sa vzdialiť od seba, no potom začali umierať na chlad. Museli sa teda rozhodnúť – buď dovolia, aby ich ranili pichliače ich spoločníkov, alebo jednoducho zahynú. Rozhodli sa múdro – vrátia sa k sebe za cenu, že sa porania.

Dikobrazy sa naučili žiť s ranami, ktoré si navzájom spôsobili svojou blízkosťou, ale zachovali si teplo svojou spolupatričnosťou. Takto sa im podarilo prežiť.

„Všetci trpíme hladom lásky k človeku, a keď je hlad, chutí aj zle upečený chlieb.“ (Maxim Gorkij)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

Hrdinský čin

„Jake mnohé a veľké sú tvoje skutky, Hospodine! Všetky si múdre učinil! Zem je plná tvojho imania. Všetko to tvorstvo očakáva na teba, aby si im dal pokrm, keď tomu čas.“ (Žalm 104, 24. 27)

„Kedy tam už budeme?“

„Už sa to pýtaš desiatykrát,“ povedala moja staršia sestra z predného sedadla.

Mama sa obzrela spoza volantu. Práve sme šli po prašnej ceste. „O chvíľu sme tam.“

„Konečne,“ povedala som. „Už je načase.“ Bolo mi horúco a bol som smädný. Môj mladší brat a náš pes sedeli vedľa mňa. Mali sme za sebou dlhú cestu. Šli sme na spoločný piknik so známymi.

Aj našej Akse bolo horúco. Hlavu si položila na moje nohy a dychčala s vyplazeným jazykom. Hladkal som ju po hlave. „Už to nebude dlho trvať,“ zašepkal som jej. Vedel som, že aj jej sa už chce vyskočiť z auta a vystrieť si nohy. Keď sme konečne prišli do nášho kempu, boli tam už zaparkované tri alebo štyri autá. Niektorí si práve chystali veci na opekanie. Bratranec sa hral s loptou. Len čo som vystúpila z auta, volal ma k sebe. Aksa behala popri nás.

Kamarátka mojej mamy tam bola s malým dieťaťom. Keď uvidela našu Aksu, rýchlo zdvihla dieťa na ruky.

„Našej Aksy sa vôbec nemusíte báť. Ona má rada deti. Niektoré si dokonca sadli na jej chrbát, keď ležala. Naozaj mu neublíži,“ povedala som. Položila dieťa na zem a ono sa začalo hrať s jej srsťou a hladkať ju. Mama stála pri ňom a dávala pozor. Ale potom spokojne nechala svoje dieťa hrať sa s Aksou.

„Aksa, ku mne!“ Zakričal som a rozbehol sa za loptou. Po chvíli som si však uvedomil, že za mnou nebeží. Stále stála pri tom dieťati. „Aksa! Ku mne!“ zakričal som znovu. Namiesto toho, aby bežala za mnou, sadla si a ostražito vetrila. Ale pretože som sa veľmi chcel hrať, nechal som ju tak. Dospelí chystali jedlo a my sme sa hrali, keď zrazu každý strnul od ľaku – štrkáč! Keď som sa pozrel smerom, odkiaľ zvuk prichádzal, vyrazilo mi to dych. Pri krovinách sa spokojne hralo to malé dieťa a vôbec netušilo, aké nebezpečenstvo mu hrozí. Aksa bola stále pri ňom.

Potom sa všetko udialo veľmi rýchlo. Zdesená matka dieťaťa vykríkla. Jeho otec ozlomkrky uháňal k nemu. Ďalší muž schmatol lopatu. Ale všetko bolo už neskoro. Had sa vymrštil smerom k dieťaťu. V tom istom okamihu Aksa skočila na dieťa a zvalila ho na zem. Jedovaný zub štrkáča sa zaboril do Aksinho krku.

Otec schytil dieťa a druhý muž udrel hada po hlave. Ja som sa rozbehol k Akse, ktorá ležala na boku v špine. Krk jej viditeľne opúchal. Zakričal som na strýka, aby ju rýchlo odniesol do nášho auta.

„Deti, ihneď nastúpte do auta!“ volala mama. Priložila jej na krk kocku ľadu a prikázala nám, aby sme ich držali na mieste, kde ju had pohrýzol. Potom naštartovala.

Nikdy som nevidel mamu ísť tak rýchlo. Ale aj keď sme šli najrýchlejšie ako sme mohli, cesta do mesta trvala pomerne dlho. Mama naštastie presne vedela, kde sa nachádza veterinárna stanica. Ja som sa celou cestou modli: „Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela. Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela.“

Keď sme tam prišli, mama ju niesla dnu a ja som jej otváral dvere. V ordinácii ležala na chladnom stole ako handrová bábika. Mala také napuchnuté hrdlo, že sotva mohla dýchať. Oči mala zavreté. Veterinár jej pichol do opuchnutého miesta injekčnú ihlu a vytiahol odtiaľ veľa tekutiny. „Dúfam, že to zmierni tlak v prieduškách,“ povedal. „Najnebezpečnejšie je teraz pre ňu práve to, že nemôže dýchať.“

Viac pre ňu urobiť nemohol. Všetci sme dúfali, že štrkáč jej nevstrekol príliš veľa jedu do tela a že Aksa bude žiť. Povedal, že šanca na prežitie je 50:50.

Vzali sme ju domov. Celú noc sa nič nezmenilo. Boli sme stále pri nej. Núkali sme jej piť, ale za 9 dní vypila sotva dúšok vody. Až na desiaty deň, keď som sa vracal zo školy, čakali ma pri bránke. Bola opäť v poriadku!

Naša Aksa žila potom ešte dlho. Odvtedy sa už nestalo, aby ma neposlúchla. Prečo ma v ten deň neposlúchla? Keby ma poslúchla, štrkáč ju nemusel uhryznúť. Ale to dieťa by už možno nežilo. Verím, že dobre vedela, prečo ma neposlúchla.

„Ak máš lásku v srdci, vždy máš čo dať.“ (Anonym)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

 

Naše zmysli

„Lebo veď moja je všetka lesná zver i hovädá na tisícich vrchoch. Znám všetko vtáctvo všetkých vrchov, a poľné zvieratá sú vo vedomí u mňa.“ (Žalm 50, 10 – 11)

Zvieratá potrebujú čuch, sluch a zrak pre život oveľa viac ako človek. Napríklad čuch poskytuje človeku len asi jedno percento údajov z okolia, zvieratám často až 99 percent informácií. Pre zvieratá sú pachy ich kráľovstvom, ich dorozumievacím jazykom. Čuch majú v niektorých prípadoch – napríklad pes – až stotisícnásobne dokonalejší ako človek.

Človeku sa najlepšie podarilo preskúmať čuch psa. Psy majú doslova zázračný čuch. Pes zacíti kvapku krvi v 5 litroch vody a odtlačky prstov aj po 6 týždňoch. Naozaj ho môžeme nazvať čuchovým rekordérom. Tento jeho zázračný zmyslový orgán človek využíva už dávno – pri hľadaní rozličných nerastov, chemických prvkov, unikajúceho plynu, na colniciach pri hľadaní pašovaného tovaru, v záchrannej službe, aj v úlohe pátračov a detektívov.

Pes má aj obdivuhodný sluch. Zvuk, ktorý človek ledva zachytí na vzdialenosť 4 m, pes bezpečne zaregistruje na 25 m. Dôkazom bude aj ďalší príbeh.

„Sláva stvorenia je v jeho nekonečnej rozmanitosti.“ (Anonym)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

Ťažká úloha

„Idi k mravcovi, leňochu; vidz jeho cesty a zmúdrej. On, ktorý nemá vodcu ani správcu ani panovníka, pripravuje v lete svoj chlieb; shromažduje svoju potravu včas žatvy.“ (Prísl. 6, 6-8)

Bol raz jeden mravec, ktorý mal pocit, že ho druhí využívajú. Myslel si, že je preťažený a prepracovaný. Dostal totiž pokyn preniesť kúsok slamy cez rozsiahlu betónovú plochu. Slama bola taká dlhá a ťažká, že sa pod jej váhou neraz zapotácal. Mravcovi sa zdalo, že to neprežije. Keď ho už ťarcha bremena takmer premohla, začal si lámať hlavu nad tým, či život vôbec stojí za to. Medzitým však prišiel na miesto, kde bola v betóne veľká štrbina. Cez túto štrbinu neviedol nijaký mostík, po ktorom by mohol prejsť na druhú stranu. Bolo celkom jasné, že ísť cez túto veľkú „priepasť“ by bola hotová smrť. A tak tam stál celkom bezradný.

Potom dostal nápad. Opatrne položil svoju slamku cez štrbinu v betóne a bezpečne po nej prešiel na druhú stranu. Jeho ťažký náklad sa zrazu zmenil na výborného pomocníka. Bremeno sa stalo požehnaním.

„Ťažkosť a radosť sú rodní bratia.“ (Tim Hansel)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 13