A Daniel, keď sa dozvedel, že bolo napísané také písmo, odišiel hore do svojho domu, …a trikrát za deň kľakol na svoje kolená a modlil sa a chváliac ďakoval pred svojím Bohom, preto, že to tak robieval i pred týmto. Daniel 6,10

Včely majú mimoriadny zmysel pre čas a zdá sa, že presne vedia, kedy majú navštevovať kvety, ktoré sa periodicky otvárajú a zatvárajú. Ich návštevy sú také dochvíľne, že na stretnutie s nimi by sme potrebovali hodinky. To, aké presné sú zabudované včelie hodiny, možno zistiť jednoduchým pokusom.

Na záhradný stôl sme položili každý deň na niekoľko minút dávku s cukrovou vodou. Včely, ktoré túto pochúťku našli, boli označkované farbou, aby sa neskôr dali identifikovať. Označkované včely dorazili každý deň v čase, kedy bola vystavená cukrová voda. Nikdy inokedy k stolu neprišli.

Jedného dňa však bola cukrová voda z ponuky stiahnutá, no včely predsa dorazili v pravidelnom čase na pohostenie. Ani nasledujúceho dňa sa cukrová voda nepodávala, ale včely boli opäť tam – na čas. Takto to pokračovalo týždeň a včely sa každý deň držali svojho načasovaného stravovacieho režimu, i keď tam nebola cukrová voda.

Iné pokusy dokázali, že na včelí zmysel pre čas nemá vplyv ani svetlo, ani barometrický tlak, ani hlad, ani uhol dopadu slnečných lúčov. A už predtým bolo známe, že túto ich neobyčajnú schopnosť nesprostredkuje ani zrak ani čuch.

Jediným vysvetlením je, že včely majú zabudované chemické hodiny. Je známe, že látka, ktorú produkuje štítna žľaza zrýchľuje istú chemickú aktivitu v tele, zatiaľ čo chinín ju spomaľuje. Včelám teda bola daná injekcia s extraktom štítnej žľazy. K cukrovej vode potom dorazili priskoro. Keď im bola podaná dávka chinínu, dorazili príliš neskoro. Stále však nie je presne známe, ako tieto chemické hodiny fungujú.

Napriek hrozbe smrti, ktorá za istých okolností mohla mnohých ľudí priviesť k zmene časového režimu, Daniel pokračoval vo svojej praxi, ktorá ho viedla k tomu, aby sa verne a pravidelne modlil k Bohu bez ohľadu na to, čo sa stane. Takí verní v modlitbách musíme byť aj my.

Dobre je, aby dúfal človek a mlčky očakával na spasenie Hospodinovo. Plač Jeremiášov 3,26

Je ťažké vycvičiť slona, ale ak sú tieto inteligentné zvieratá vycvičené, sú mimoriadne poslušné a verné. Niektoré z nich sa emocionálne tak pripútajú k svojim cvičiteľom, že nebudú poslúchať nikoho iného. Budú odmietať  jesť, kým nepríde ich cvičiteľ.

Jumbo bol práve taký slon. Keď bol skrotený, bol taký oddaný svojmu cvičiteľovi, že dokonca žiarlil na jeho manželku, keď bola nablízku. Fŕkal a obracal sa k nej zadkom. V Ázii, kde Jumbo žil, sa slony používajú tak, ako sa u nás používali kone. Slúžia na dopravu, na ťahanie ťažkých nákladov, nosia svojho pána na lov a zúčastňujú sa ceremónií . Jumbo sa používal na lovenie divých slonov za účelom cvičenia. Robilo sa to tak, že sa zahnali do otvorených oblastí, kde ich lovci mohli chytiť. Jumbo mal rád tieto lovy a keď videl, že sa už robia prípravy, bol veľmi  vzrušený.  Jedného dňa jeho cvičiteľ ochorel, teda Jumbo nemohol ísť na lov. Bol taký nešťastný, keď ho nikto nevzal, že vyvrátil strom, ku ktorému bol pripútaný a ušiel, ťahajúc chvíľu strom so sebou. Chcel sa pripojiť k divým slonom, ale pretože mal na sebe vôňu človeka, tieto ho bili a odháňali preč.

Jumbov chovateľ ho hľadal celé dni. Nakoniec ho našiel zraneného a krvácajúceho v kľačiacej polohe, ktorú sú slony naučené zaujímať, aby uľahčili zapriahanie. Keď bol odmietnutý a zbitý vlastnými druhmi a nevedel čo má robiť, urobil jedinú vec, na ktorú si spomenul. Kľakol a čakal na cvičiteľa, kým naňho vyskočí. Nevieme, ako dlho kľačal, keď ho jeho pán našiel. Ale môžete si predstaviť, akí boli obaja šťastní, keď sa znovu stretli.

Svojím spôsobom nás Jumbo učí to, čo sa mnohí z nás potrebujú naučiť veľmi dôkladne. Túto radu opisuje aj náš biblický text. Radí nám, aby sme zakladali svoju nádej na Bohu a keď urobíme všetko čo môžeme, máme sa uvoľniť a s dôverou čakať, čo pre nás urobí.

Mravci ľud nie silný, ktorí však v lete pripravujú svoj pokrm. Príslovia 30,25

V americkom štáte Texas žijú mravce, ktoré si vyčistia pole na jednom alebo dvoch štvorcových metroch a zasejú tam ryžu. Sejú ju v záhonoch s prepletajúcimi sa cestičkami a svoje ryžové polia starostlivo plejú. Keď ryžové semená dozrú, pozbierajú ich, šupky odstránia a jadrá uskladnia ako potravu. Niektoré mravce majú veľmi veľké čeluste. To sú lúskáči. Ich úlohou je lúskať ryžové semená a drviť rýžové jadrá na pokrm pre ostatné mravce. Ak sa stane, že ryža navlhne a teda hrozí, že sa pokazí počas skladovania , sú tu ďalšie mravce, ktorých úlohou je vynosiť zrná na slnko, aby vyschli.

Stredozemné mravce idú dokonca ešte ďalej vo svojej produkcii potravy z pestovaných semien. Vezmú semená vysušené na slnku, a opatrne ich vynosia na dážď, kým nazačnú pučať. V tej chvíli klíček zničia a znovu sušia semená na slnku. Keď sú suché, vezmú ich dolu do svojej mravčej kuchyne, kde ich poverení pracovníci rozlúskajú, potom drvia a rozžujú na cestovitú hmotu. Potom ju vyformujú do koláčových formičiek a znovu vynesú na slnko vysušiť. Keď sa tieto mravčie sušienky upečú na slnku, znovu ich ponosia dolu do hniezda. Je možné, že Šalamún sledoval tieto stredozemné mravce pri práci a vtedy napísal: Idi k mravcovi, leňochu, vidz jeho cesty a zmúdrej. On, ktorý nemá vodcu ani správcu ani panovníka, pripravuje v lete svoj chlieb, shromažďuje svoju potravu v čas žatvy. ( Príslovia 6,6-8)

V tejto dobe, keď cena potravín rastie a chlieb sa stáva vzácnym, budeme múdri, keď sa zamyslíme nad mravcom. Ten istý Boh, ktorý naučil malého mravca postarať sa o svoje potreby , dal inteligenciu aj nám, aby sme sa postarali o svoje. Ale keď sa staráme o svoje potreby, musíme zároveň pamätať, že všetky veci pochádzajú od Boha a prosiť ho, aby nám dal dnes ,,náš každodenný chlieb,, (Matúš 6,11)