Na Bohu je založená moja spása, a od neho je moja sláva: skala mojej sily, moje útočište je v Bohu. Nadejte sa na neho každého času. Žalm 62,8.9

Keď sa pozeráme na majestátne masívne hory, nie je ťažké pochopiť, že horstvá a skaly sa v Biblii často používajú ako symboly útočišťa a bezpečnosti.

Alka tenkozobá, vták žijúci v severoatlantickej a arktickej oblasti, kladie svoje vajíčko na holú skalu, ktorá sa často zvažuje do mora. Mohli by sme si preto myslieť, že len veľmi málo z týchto vajíčok zostane na útese dostatočne dlho na to, aby sa vyvinuli. Ale existujú dve veci, ktoré zabezpečujú zotrvanie vajíčka. Vajíčko aleky tenkozobej má hruškovitý tvar a ak sa pohne , bude sa točiť do kruhu. Okrem toho, alky hniezdia v tak nahustených kolóniách, že pre vajíčko tam nie je šanca pohnúť sa. Keď jeden z vtákov odchádza z hniezda, aby sa nakŕmil pri mori, na jeho miesto prichádza iný vták. Tak je vajíčko alky jednou z najbezpečnejších vecí v prírode, aj napriek tomu, že sedí zdanlivo neisto na skalnom útese, kde mu hrozia úlomky skál zhora a zúrivé vlny zdola.

Keď sa z vajíčka vyliahnu mláďatá, sú také bezpečné, ako boli vajíčka. No aj keď vtáčatko padne z útesu, skončí na inom útese pod ním, kde ho príjmu alky, ktoré tam žijú. Takto mu nikdy nechýba potrava, ani rodičia. Okrem toho, jeho našuchorené perie ho chráni tak, aby sa nezranilo nielen pri páde na útes, ale aj pri páde do mora, aby sa na smrť neotĺklo o skaly. Aj v búrlivom počasí, keď vlny zúrivo narážajú o skalné útesy, vtáčatá alky dokážu vďaka zdedenej schopnosti manévrovať vo vode tak, aby zostali mimo nebezpečia.

Je ťažké predstaviť  si taký krehký život medzi toľkými nebezpečnými okolnosťami. No Pán Boh našiel miesto v skalách aj pre alky tenkozobé.

V Biblii, aj v spisoch Ducha prorockého čítame o čase, kedy na Boží ľud budú narážať búrky prenasledovania. Bude zdanlivo nemožné, aby niekto z nich prežil. Ale Pán Boh ukryje mnohých z nich v masívnych skalách.

…aby ste nezleniveli, ale aby ste nasledovali tých, ktorí vierou a zhovievavosťou dedia zasľúbenia. Židom 6,12

Keď som bol malý chlapec zvykol som si ľahniť na zem a predstavoval som si, že strop je podlaha, všetok nabytok je pripevnený o strop. Bolo to zábavné, ale bol som rád, že v skutočnosti to tak nebolo.

Avšak existuje zviera, ktoré vidí celý svet akoby zo stropu, a pre mňa je ťažké neľutovať ho. Leňochod, ktorý žije v juho amerických a stredoamerických džungliach visí dolu hlavou a zriedkakedy, ak vôbec niekedy, sa dotkne zeme. Ak zíde na zem, kráča veľmi nemotorne po svojich lakťoch. Ak ale spadne do vody, dokáže plávať prekvapivo dobre – správnou stranou hore.

Je pravda, že leňochod sa pohybuje neuveriteľne pomaly ale keď je napadnutý, nie je pomalý. Svoje dlhé drápy používa s veľkou šikovnosťou a dokáže malé napádajúce živočíchy smrteľne zovrieť.

Leňochod trávi väčšinu svojho času kŕmením sa a spaním v korunách stromov džungle. Celý čas visí na konároch. Má ochranné sfarbenie do zelena, ktoré vytvárajú riasy žijúce v jeho srsti. Z tohto vzťahu majú úžitok aj riasy, pretože leňochod sa vystavuje slnku, ktoré je potrebné pre ich zdravý život. Leňochody sú vegetariáni a zvlášť obľubujú listy stromu z rodu Cecropia. Ich úhlavným nepriateľom je veľký vták harpyja, ktorý sa už dnes nachádza na zozname celosvetovo ohrozených druhov. Tento fakt pravdepodobne spôsobuje relatívne premnoženie leňochodov.

Pretože leňochod je pomalý, získal si povesť lenivého, po čom dostal aj svoje pomenovanie. No v skutočnosti lenivý nie je. Žije produktívnym životom. Príklad lenivého zvieraťa budeme musieť hľadať niekde inde.

Niekedy považujeme niektorého človeka za lenivého, aj keď taký nie je a robí všetko čo môže. Kresťanskou povinnosťou je povzbudiť takého človeka tak, ako len môžeme, aby sa zlepšil. A ak zistíme, že máme skolny k lenivosti, držme sa rady nášho biblického textu.

A spievali jako novú pieseň pred trónom … a nikto sa nemohol naučiť pieseň iba tých sto štyridsaťštyri tisíc, ktorí sú kúpení zo zeme. Zj 14,3

V Afrike žij e skupina vtákov, ktorá dokáže spievať duetá a občas dokonca kvartetá. Keby ste napríklad počuli spievať strakoše, mysleli by ste si, že spevákom je len jeden vták v húštine. Ale keby ste sa náhodou ocitli medzi dvoma strakošmi, boli by ste prekvapení zo zistenia, že niektoré tóny pochádzajú sprava a niektoré zľava. Tento stereo efekt by vznikol preto, lebo dva vtáky spievajú jednu pieseň – samozrejme tú istú – a každý vták prispieva svojim dielom v pravej chvíli. V skutočnosti dve nezávisle rozmiestnené vtáky vyspievajú jednotlivé tóny tak presne, že sa ťažko dostávajú do väčšieho posunu než tri tisíciny. Viete aké ťažké je dodržať rytmus pri hudobných cvičeniach na klavíri? Vedci tvrdia, že aj najprecíznejší človek dokáže dodržať rytmus len na dvadsať tisícin sekundy. Zmienené vtáky túto presnosť daleko prevyšujú.

Pokusy so strakošmi , ktoré boli v prikrytých klietkach v miestnosti, odhalili ďalšiu úžasnú schopnosť. Keď bol v miestnosti len jeden strakoš, spieval celú pieseň sám. Ak v nej boli dva, jeden vynechal niektoré tóny a ten druhý ich doplnil. Ak boli v miestnosti tri strakoše, všetky tri spievali jednu pieseň, pričom každý vyspieval len istú časť. Keď bolo v miestnosti štyri alebo päť strakošov, starostlivo zostavili komplikované kvarteto alebo kvinteto – pričom všetky vtáky spievali jednu pieseň.

Z Biblie sa dozvedáme, že v nebi budú vykúpení spievať novú pieseň – pieseň Mojžišovu a Baránkovu. Niekedy som uvažoval, či budú mať čas na spoločný nácvik tejto piesne predtým , než ju zaspievajú. No keď som sa dozvedel o afrických strakošoch, už o tom neuvažujem. Táto pieseň vykúpených bude piesňou ich skúsenosti, ktorá sa jednoducho v nich zrodí tak, ako sa rodí schopnosť strakošov spievať. Keď budeme znovuzrodení, začneme sa učiť našu novú pieseň.

Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, naobliekané šaty, ale skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti. 1 Petr 3,3.4

Na prelome 20. storočia moderné ženy používali na ozdobovanie svojich klobúkov a šiat perie vtákov. V niektorých prípadoch sa používali celé vtáky. Mnohým druhom hrozilo, že budú úplne vyhubené kvôli ich periu. Jeden z najkrajších vtákov, ktorému hrozilo vyhynutie bol lyžičiar – veľký ružovo – biely vták s výrazným červeným chrbtom. Svoje pomenovanie dostal na základe veľkého červeného sfarbenia na chrbte a plochého zobáka v tvare lyžice. Ten mu slúži na to, aby sa kŕmil bahnom vodných nádrží a plytkých kalojemov tam, kde žije. Vďaka prísnym ochranárskym metódam sa tento vták pozoruhodne vrátil na scénu. Príroda pomohla beznádejnému mladému lyžičiarovi pestrému v jeho zápase o prežitie. Ponúka mu trvalé útočisko v ťažkej pokrývke mangrovníkov, pod ktorými si rodičia tohto vtáka robia hniezda. Tam sa o mláďatá pozorne starajú, kým nevedia zaletieť k plytkým vodám, kde je ich potrava.
Jeden vedec chcel preskúmať hniezdiace zvyky lyžičiarov pestrých. Modrou farbou označil okraj hniezda, ktoré chcel pozorovať. Tak sa hruď týchto vtákov automaticky zafarbila, keď sa usadili na vajíčkach. Táto metóda sa osvedčila pri iných druhoch vtákov, ale v tomto prípade nefungovala až tak dobre. Keď sa rodič – samec priblížil k čerstvo nafarbenému hniezdu, zdalo sa že uprene skúma zafarbenú časť hniezda a potom zosadol, aby sa presvedčil, či vajíčka zostali nedotknuté. Z hniezda začal odstraňovať zafarbené kúsky stebiel, pričom ich opatrne vyberal za nenafarbené konce. Vybral každé stebielko,  dokonca aj tie, ktoré mali ten najmenší náznak farby a až potom sa usadil na vajíčkach.
Tak, ako tento lyžičiar nepoškvrnil svoju prirodzenú krásu farbou, aj my si máme udržať svoj prirodzený vzhľad a pestovať vnútornú krásu, ktorá robí aj najnevzhľadnejšieho človeka krásnym.

Modliac sa za každou modlitbou a prosbou každého času v Duchu a tým cieľom bdejúc s celou vytrvanlivosťou a prosbou za všetkých svätých. Ef 6,18

Jeden pisateľ nazval žirafu kráľovnou stepi, pretože podobne ako lev, ktorý je kráľom, ani žirafa nemá prirodzených nepriateľov. Lev nedokáže premôcť žirafu, pretože keby jej mal skočiť na krk alebo na hlavu, ako to robí pri iných zvieratách, žirafa by ho hodila o najbližší strom. Keby sa lev pokúsil zaútočiť zo spodu, žirafa by mu rýchlo rozbila lebku jedným zo svojich silných kopýt. Na to, aby žirafa mohly byť kráľovnou, musí istým spôsobom dozerať na ochranu podriadených. A žirafa to aj robí. Keďže je taká vysoká, správa sa ako strážca a ochranca antilop a zebier, ktoré sa z tohto dôvodu zdržiavajú v jej blízkosti. Keď sa prikráda lev alebo iný prirodzený nepriateľ zebier a antilop, žirafa ho vidí, aj keď sa ukrýva v tráve, hoci jeho obeť ho často nevidí. V takom prípade žirafa dáva poplašný signl tak, že jednoducho zdvihne svoj chvost. Antilopy a zebry vtedy vedia, že nepriateľ je nablízku a majú oči na stopkách. Žirafin dlhý krk by sme mohli prirovnať k periskopu, ktorý používajú ostatné zvieratá, aby mohli vidieť cez vysokú trávu a kroviny. Táto ochrana je obzvlášť dôležitá okolo jazierok, kde sa zvieratá ľahko stávajú obeťou. Ale keď je v tejto oblasti žirafa, ich bezpečnosť je oveľa väčšia. V Biblii lev predstavuje na jednej strane falošného kráľa, ktorý nás obchádza ako revúci lev, a na druhej strane pravého kráľa – Ježiša, ktorý je opísaný ako lev z pokolenia Júdovho. Falošná kráľovna je opísaná v Zjavení Jána ako zvádzajúca žena, ale pravá kráľovna je Kráľova nevesta. Cirkev – Ježišovi nasledovníci – predstavujú jeho kráľovnu. A ako žirafa v stepi, cirkev má pôsobiť ako strážca a ochranca tých , ktorí pijú z prameňa života.