Múdrosť sveta

„“

Stará rozprávka hovorí o mladom vedychtivom kráľovi, ktorý si zavolal k sebe všetkých učencov svojej ríše a poveril ich osobitnou úlohou. Mali pre kráľa spísať všetky múdrosti sveta. Po štyridsaťročnom úsilí predložili kráľovi výsledok – tisíczväzkové dielo. Kráľ, ktorý medzitým zostarol a už mal šesťdesiat rokov, povedal: „Tisíc kníh už neprečítam. Skráťte to a obmedzte sa iba na to podstatné!“ Učenci pracovali ďalších desať rokov a dejiny ľudstva zhrnuli do sto zväzkov. Na to kráľ povedal: „Aj to veľa. Veď mám už sedemdesiat rokov! Napíšte iba to podstatné.“

A tak učencom nezostávalo nič iné, než sa znovu pustiť do usilovnej práce. Zhrňovali, zovšeobecňovali, obmedzovali sa iba na to najdôležitejšie, až napokon dali dohromady jednu knihu. Ale v tom čase bol už kráľ na smrteľnej posteli. Chcel sa z práce svojich vedcov konečne dozvedieť aspoň to najzávažnejšie. Predstúpil teda vedúci skupiny mudrcov a zhrnul najpodstatnejšie z celej histórie ľudstva do dvoch viet: „Žili, trpeli a umierali. Čo však stále platí a zostáva – je láska.“

Keby na zemi vládla láska, nepotrebovali by sme zákony. Aristoteles

 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

Ovocie

„Všetko, čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im. V tom je celý zákon i proroci.“ (Mat. 7, 12)

Jeden muž cestou zbadal človeka, ktorý sadil strom, čo rodí svätojánsky chlieb. Zastavil sa pri ňom a spýtal sa ho: „Kedy bude tento strom rodiť ovocie?“

„Asi o sedemdesiat rokov,“ znela odpoveď.

„Vy ste blázon,“ povedal muž, „vy si myslíte, že o sedemdesiat rokov ešte budete žiť a jesť ovocie z tohto stromu? Saďte radšej také ovocné stromy, z ktorých sa dočkáte ovocia.“

Muž dokončil prácu, s radosťou sa pozrel na zasadený strom a povedal: „Keď som ja prišiel na svet, jedol som zo stromu, ktorý som nezasadil. Sadili ho moji otcovia. Aj ja chcem zasadiť strom pre svoje deti a vnukov, aby sa tešili z jeho ovocia.“

Ako ľudia obstojíme len vtedy, ak budeme pracovať jeden pre druhého a nebudeme myslieť iba na seba.

Ak chcete byť šťastní rok, zorte záhradu. Ak chcete byť šťastní do smrti, zasaďte strom. Anglické príslovie

 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

Skoč, lebo ťa zastrelím

„Skúška, ktorá na vás doľahla, je len ľudská. Boh je však verný. On nedopustí, aby ste boli skúšaní nad svoje sily, ale so skúškou dá aj východisko, aby ste ju vládali zniesť.“ (1. Kor. 10, 13)

Táto veta celkom mení pohľad na niektoré príbehy z dávnych dôb.

Charles Spurgeon rád rozprával o kapitánovi jednej vojnovej plachetnice, ktorý občas brával so sebou na cesty po mori svojho syna. Chlapec mal malú opičku a obaja sa s obľubou šplhali hore a dolu po lanách obrovskej lode.

Raz sa schyľovalo k búrke. Opička liezla po povrazoch hore a chlapec rýchlo za ňou. Liezli stále vyššie, až sa vyšplhali na guľatú plošinu na vrchole stožiara.

Vyliezť hore na plošinu nebolo také ťažké, ale zliezť dolu, to už bolo zložitejšie. Loď sa divoko kolísala a nakláňala z jednej strany na druhú. Keď sa chlapec pokúšal dostať späť, zistil, že má príliš krátke nohy a nedočiahne na výstupok stožiara pod sebou. Kŕčovito objímal stožiar. Bol v pasci. Výstup ho vyčerpal a sily ho začali opúšťať. Dlho sa už neudrží. Každý výkyv lode mohol znamenať smrť. Keby spadol na tvrdú drevenú palubu, bol by namieste mŕtvy.

Otec sa pozrel hore a s hrôzou zistil, v akej situácii je jeho syn. Ostávala už len jediná nádej. Chlapec musí počkať, km sa loď nakloní, pustiť sa stožiara a skončiť do spenených vĺn oceánu, kde ho námorníci môžu zachrániť. Inak dopadne na palubu a zabije sa.

Kapitán si rýchlo nechal priniesť hlásnu trúbu a kričal na chlapca: „Synku, až sa loď nachýli na pravú stranu, skoč do vody.“

Chlapec stuhol. Díval sa z výšky dolu a vlny mora sa mu zdali byť hrozne ďaleko. Nemohol sa odhodlať skočiť a zachrániť si život. Vedel však, že hore sa už tiež dlho neudrží.

Zúfalý kapitán si poslal po pušku. Zamieril na syna a vykríkol: „Chlapče, keď sa loď teraz nakloní, skoč do vody, lebo ťa zastrelím.“

Chlapec pochopil, že otec to myslí vážne, a preto sa vrhol do rozbúrených vĺn. Svalnaté ruky jedného z námorníkov ho vytiahli späť do bezpečia. Bol zachránený.

Skoč do mora, lebo ťa zastrelím! „Všetok ľud spozoroval hrmenie, blesky, zvuk trúby a dymiaci vrch; keď to ľud videl, zachvel sa od strachu a zostal stáť opodiaľ.“ (2. Moj. 20, 18)

Niekedy sa na našej púti životom stáva, že hromy, blesky, zemetrasenia a oheň sú jediným prostriedkom, ktorý nás môže zachrániť. Prichádzajú aj také chvíle, keď nás k skoku do bezpečia – do života – prinúti len niečo kruté.

Ak ste v takej situácii práve teraz, nevzdávajte sa. Uprostred búrky je totiť Otec, ktorý zúfalo túži po vašej pozornosti. „Skoč do mora, lebo ťa zastrelím!“ To je len posledná naliehavá výzva, aby ste hľadali záchranu v jeho silnej láskyplnej náruči.

Na vrchu Sínaj na nás Boh mieri svoje hromy a blesky a volá: „Skoč a zachráň si život!“ Na vrchu Golgota sú hromy a blesky namierené na neho a on volá: „Ja som tvoj život!“ A hromy a blesky dopadajú na neho.

Znamená to teda, že nech už sa dnes vyšplháte na prvý alebo druhý vrch, na ich vrcholoch vás vždy bude čakať láska. Priateľstvo s milujúcim Bohom je najväčšou skúsenosťou, akú človek môže prežiť.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

Zlatá škatuľa

„Vaše slovo nech je vždy láskavé a múdro povedané, aby ste vedeli, ako treba každému odpovedať.“ (Kol. 4, 6)

Mladý otec potrestal svoju trojročnú dcéru za to, že minula rolku zlatého baliaceho papiera. Chýbali mu totiž peniaze, preto sa rozzúril, keď dieťa do papiera zabalilo škatuľu, ktorú chystalo pod vianočný stromček.

Napriek tomu dievčatko na druhý deň ráno prinieslo otcovi darček so slovami: „To je pre teba, ocko.“

Otec sa nevedel rozhodnúť, či má darček prijať alebo nie. Zahanbil sa kvôli včerajšej prehnanej reakcii. Keď však škatuľu otvoril a zistil, že je prázdna, opäť ho premkol náramný hnev. Zakričal na dcéru: „Nevieš, že keď niekomu dávaš darček, má tam niečo byť?“

„Áno,“ odvetila.

Dievčatko sa naňho pozrelo so slzami v očiach a rozplakalo sa. „Ocko, tá škatuľa nie je prázdna. Do škatule som dala veľmi veľa bozkov. Všetky sú pre teba.“

Otec bol zdrvený. Objal svoje dievčatko a poprosil o odpustenie. Zlatú škatuľu si položil vedľa postele a vždy, keď mu bolo smutno, vytiahol pomyselný bozk a spomenul si, s akou láskou ho tam jeho dcéra vložila.

„Láska je liekom na násilie a kľúčom k tajomstvám sveta.“

 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

Mama

„Jedni druhých bremená neste a tak naplňte zákon Kristov.“ (Gal. 6, 2)

Pri dverách sa ozval zvonček. Pani Neumannová šla otvoriť. Vonku stála zdravotná sestra. Bolo vidno, že má naponáhlo. Bojazlivo povedala:„Pani Neumannová, poďte rýchlo, váš syn leží v nemocnici a volá vás. Priviezli ho túto noc a necíti sa dobre.“

Stará pani sa nechápavo pozerá na sestru.„Môj syn? Ale ten už nežije. Pred rokom padol niekde v Rusku a tam je aj pochovaný.“Tvár starej ženy zosmutnela. Ale po chvíli sa spamätala. Čo keď tento odkaz patrí rodine, ktorá žije neďaleko a tiež sa volá Neumannova? Aj oni majú syna na vojne. Potom si uvedomila, že tí Neumannovci sa odsťahovali.

„Hovoríte, že sa má zle?“

„Veľmi zle,“ potvrdilo dievča.

„A volá svoju matku?“ spýtala sa pani Neumannová.

„Áno, veľmi často. Lekár si myslí, že matka mu môže pomôcť.“

„Dobre, hneď idem,“ hovorí pani Neumannová.

Obliekla si plášť a spolu so sestrou odišla do nemocnice. Tam si sadla k posteli cudzieho vojaka. Keď k nej obrátil svoju tvár, jeho oči sa ligotali v horúčke.

„Mama!“ povedal ticho.

Ona ticho odvetila: „Áno, som pri tebe. Musíš pokojne ležať, celkom pokojne.“ Ruka chorého hladkala jej ruku. Vzala jeho ruku a pevne ju držala. Druhou hladkala jeho tvár. Pritom mu hovorila: „Všetko bude v poriadku. Som pri tebe.“

Zdalo sa jej, ako keby sedela pri posteli svojho syna, ktorý niekde zomrel sám. Slzy jej vyhŕkli z očí. Sestra, ktorá potichu prišla k posteli, uvidela plačúcu ženu. Nevedela, čo má robiť. Mladý vojak zaspal a zo spánku ešte zvolal: „Mami!“

Potom začal rovnomerne dýchať. Pani Neumannová potichu vstala a odišla z izby. Lekár jej poďakoval: „Pani Neumannová, bola to od vás veľká obeť. Váš syn už nežije a vy ste bdeli pri posteli cudzieho vojaka, akoby ste boli jeho matkou.“

„Obeť? Prečo?“

 

Život dostáva zmysel jedine láskou. Čím viac sme schopní milovať a dávať sa, tým väčší zmysel má náš život. (Hermann Hesse)

Zdroj: O kráse človeka – Bieliková Marcela