Mama

„Jedni druhých bremená neste a tak naplňte zákon Kristov.“ (Gal. 6, 2)

Pri dverách sa ozval zvonček. Pani Neumannová šla otvoriť. Vonku stála zdravotná sestra. Bolo vidno, že má naponáhlo. Bojazlivo povedala:„Pani Neumannová, poďte rýchlo, váš syn leží v nemocnici a volá vás. Priviezli ho túto noc a necíti sa dobre.“

Stará pani sa nechápavo pozerá na sestru.„Môj syn? Ale ten už nežije. Pred rokom padol niekde v Rusku a tam je aj pochovaný.“Tvár starej ženy zosmutnela. Ale po chvíli sa spamätala. Čo keď tento odkaz patrí rodine, ktorá žije neďaleko a tiež sa volá Neumannova? Aj oni majú syna na vojne. Potom si uvedomila, že tí Neumannovci sa odsťahovali.

„Hovoríte, že sa má zle?“

„Veľmi zle,“ potvrdilo dievča.

„A volá svoju matku?“ spýtala sa pani Neumannová.

„Áno, veľmi často. Lekár si myslí, že matka mu môže pomôcť.“

„Dobre, hneď idem,“ hovorí pani Neumannová.

Obliekla si plášť a spolu so sestrou odišla do nemocnice. Tam si sadla k posteli cudzieho vojaka. Keď k nej obrátil svoju tvár, jeho oči sa ligotali v horúčke.

„Mama!“ povedal ticho.

Ona ticho odvetila: „Áno, som pri tebe. Musíš pokojne ležať, celkom pokojne.“ Ruka chorého hladkala jej ruku. Vzala jeho ruku a pevne ju držala. Druhou hladkala jeho tvár. Pritom mu hovorila: „Všetko bude v poriadku. Som pri tebe.“

Zdalo sa jej, ako keby sedela pri posteli svojho syna, ktorý niekde zomrel sám. Slzy jej vyhŕkli z očí. Sestra, ktorá potichu prišla k posteli, uvidela plačúcu ženu. Nevedela, čo má robiť. Mladý vojak zaspal a zo spánku ešte zvolal: „Mami!“

Potom začal rovnomerne dýchať. Pani Neumannová potichu vstala a odišla z izby. Lekár jej poďakoval: „Pani Neumannová, bola to od vás veľká obeť. Váš syn už nežije a vy ste bdeli pri posteli cudzieho vojaka, akoby ste boli jeho matkou.“

„Obeť? Prečo?“

 

Život dostáva zmysel jedine láskou. Čím viac sme schopní milovať a dávať sa, tým väčší zmysel má náš život. (Hermann Hesse)

Zdroj: O kráse človeka – Bieliková Marcela

Príbeh o troch vrchoch

„A povstal boj na nebi: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a bojoval i drak a jeho anjeli. Ale nezvládali, ani ich miesto sa viacej nenašlo na nebi. A svrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvodí celý svet; svrhnutý bol na zem, a jeho anjeli boli svrhnutí s ním.“ (Zj 12, 7-9)

Náš príbeh sa vlastne začína na treťom vrchu, ktorému sa kedysi hovorilo „Boží vrch“. Tam niekde za čiernym dierami a bielymi hviezdami je na temene tohto žiarivého vrchu jedna zem a jedno kráľovstvo. Je to Božia pevnosť, na ktorej kedysi v dávnych dobách stála vedľa Kráľa Stvoriteľa ušľachtilá bytosť. Svojou krásou a vznešenosťou sa odlišovala od všetkých ostatných stvorených bytostí a stála v ich čele. Otec Stvoriteľ jej dal meno Syn rannej hviezdy, Lucifer. Bolo to jeho milované dieťa a zveril mu najvyššie postavenie medzi anjelmi. Nad ním stál už len on sám.

V dokonalom srdci Lucifera však začalo klíčiť tajomné zlo. Vyrástlo z malej rastliny a zmenilo sa na burinu, ktorá zatemnila Luciferovu jasnú myseľ. Zaplavila jeho nevinné srdce smrtonosných šialenstvom sebazbožňujúcej pýchy. Tajomstvo vzbury, zla – kto je schopný ho pochopiť? Ja nie. Všetko, čo o ňom dnes vieme, je smutný starý príbeh o zhubnej vzbure, ktorý premenila dokonalého syna zorničky na diabla temnoty, satana, na onoho dávneho hada, ako o ňom čítame v Zj. 12, 7-9.

Ako vysvetlíme tajomstvo vzbury? Môžeme z neho viniť Boha? Raz popoludní som bol na pastoračnej návšteve u starších manželov. Boli to veľmi milí ľudia. Vyzeralo to u nich podobne ako v domácnostiach iných pyšných babičiek a dedkov. Na stenách viseli fotografie ich siedmich detí a mnohých vnúčat i pravnúčat. Spomínali. Rozprávali príbehy všetkých svojich siedmich potomkov, zastavili sa pri fotografii zo školských rokov každého z nich, rozprávali o ich životoch, čo robia teraz. Boli to krásne príbehy o službe a vernosti.

Potom však, keď sa zastavili pred fotografiou najmladšieho syna, hlas starej ženy zosmutnel. Vyrastal v rovnakých podmienkach ako ostatní. Tá istá rodina, rovnaký životný štýl a hodnoty. Nikto nevedel, prečo sa k tomu všetkému otočil chrbtom. Odmietol ich. Vzbúril sa.

V Deň vďakyvzdania sa rodina zišla pri slávnostnej večeri. Šesť detí prišlo domov za svojimi rodičmi. Otec sa postavil a začal v modlitbe ďakovať Bohu. Čo to však steká z matkiných očí? Slzy? Milá mamička, veď šesť z tvojich siedmich detí prišlo domov, nie je to azda dostatočný dôvod na radosť? Všetci vieme, že matka nemôže byť šťastná a spokojná, keď jedno z jej detí chýba.

Rovnako to bolo kedysi dávno aj s inou rodinou. Jedno z Otcových detí sa vzbúrilo proti všetkému, čo rodina uznávala, pre čo žila. Kde sa stala chyba? Čo sa zmenilo? Ten istý otec, ten istý domov. Ale tak žalostne iný výsledok. Boh a Lucifer, starí rodičia a statený syn. Len láska môže pochopiť hĺbku ich bolesti.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

Sľúbené oživenie

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mat. 5,16)

Veľa rokov sme s manželkou bývali v Anglicku. Nedeľné popoludnie sme často využívali prehliadkami historických pamiatok. Londýn je so svojími nádherným Parlamentom, Westminsterským opatstsvom, vežou s hodinami Big Ben i Londýnskym mostom jedným z najatraktívnejších miest na zemi.

Hovorí sa, že práve na konci Londýnskeho mostu pred rokmi sedával chudobný žobrák a falošne vŕzgal na starých husliach. Márne sa snažil vyžobrať si niekoľko drobných od okoloidúcich. Zdalo sa, že jeho hranie nikoho nezaujíma. Beznádejný výraz tváre prezrádzal smútok v jeho srdci.

Jedného dňa však okolo neho prechádzal dobu oblečený cudzinec. Zastavil sa a zaposlúchal sa do hry starého muža, ktorý unaveným zrakom hľadal v jeho tvári náznak súcitu. Namiesto toho aby žobrákovi hodil túžobne očakávanú mincu, chcel tento cudzinec, aby mu starec na chvíľu požičal svoje husle. Ponúkol mu, že ich naladí.

Žobrák chvíľu váhal, ale potom stuhnutými prstami podal starý nástroj cudzincovi. Muž ich zručnými rukami opatrne naladil a potom začal hrať prekrásnu melódiu. Okoloidúci ľudia sa zastavovali a počúvali. Malý zástup sa rýchlo zväčšoval. Hudba bola neodolateľná.

Zástup ľudí na konci Londýnskeho mosta sa natoľko rozrástol, že zastavil premávku. Do otvoreného obalu na husle padala jedna minca za druhou. Sladká a príjemná hudba nahradila únavné vŕzganie.

Potom sa ozvalo: „To je majstrova ruka. Majster Paganini hrá na žobrákove staré husle.“

Boh túži, aby sme boli ako tie staré husle v rukách majstra. Naše životy naplní nebeská hudba. Ak dovolíme, aby sa nás zmocnil Duch Svätý, bude činiť úžasné veci. V našom živote urobí viac, ako si vôbec dokážeme predstaviť.

 

Zdroj: Oživ nás, Pane – Mark A. Finley

 

Fotografia doširoka otvorenej náruče

„Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Luk. 15, 20)

Spomínam si na čiernobielu fotografiu, ktorá v roku 1973 získala zvláštne ocenenie. Vznikla v deň, keď sa z Vietnamu vrátili prví vojnoví zajatci. Bojujúce strany podpísali prímerie a Severný Vietnam prepúšťal amerických zajatcov. Obrovské dopravné lietadlo Hercules C-140 pristálo na leteckej základni na západnom pobreží USA. Šedivý obor sa po pristávacej dráhe priblížil k vybavovacej plošine a z jeho zadnej časti sa vysunuli schody. Objavili sa prví prepustení vojnoví zajatci. Jeden za druhým zostupovali dolu, prechádzali po ploche letiska a blížili sa k svojim rodinám a priateľom, ktorí ich čakali za zátarasami.

Moju pozornosť upútal zvlášť jeden vojak. Mal na sebe dokonale upravenú uniformu a spod starostlivo nasadenej čiapky hľadela vychudnutá, ale hrdá tvár. Vracal sa domov.

Nejaké dieťa v zástupe sa už nemohlo dočkať. Keď vojak zostupoval po spustených schodoch, jeho dcérka sa pretisla cez dav, ktorý sa držal za natiahnutým povrazom. Rozbehla sa po štartovacej dráhe letiska ako o preteky. Tvár jej žiarila radosťou a vlasy viali vo vetre. Otec určite počul, ako ho volá. Všimol si ju už prv. Mimovoľne odhodil vojenský vak, kľakol si na kolená a roztiahol ruky, aby mohol svoje dieťa chytiť. Keď cvakla spúšť fotoaparátu, malo dievčatko nohy na zemi a ruky natiahnuté k otcovi. Cvak. Čiernobiela momentka, nadčasová snímka, obrázok opätovného zvítania otca s dieťaťom.

Ježiš kedysi rozprával príbeh o otvorenej náruči nášho nebeského Otca. Chcel, aby sme na ňu nikdy nezabudli. Zvestuje radostnú a slávnu pravdu, že Bohu vždy najviac záležalo na tom, aby mladší bratia a staršie sestry prišli k nemu a nechali sa objať.

Nevidím jediný dôvod, prečo by sme to nemali urobiť aj my.

 

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson