„A povstal boj na nebi: Michal a jeho anjeli bojovali proti drakovi; a bojoval i drak a jeho anjeli. Ale nezvládali, ani ich miesto sa viacej nenašlo na nebi. A svrhnutý bol veľký drak, ten starý had, ktorý sa volá diabol a satanáš, ktorý zvodí celý svet; svrhnutý bol na zem, a jeho anjeli boli svrhnutí s ním.“ (Zj 12, 7-9)

Náš príbeh sa vlastne začína na treťom vrchu, ktorému sa kedysi hovorilo „Boží vrch“. Tam niekde za čiernym dierami a bielymi hviezdami je na temene tohto žiarivého vrchu jedna zem a jedno kráľovstvo. Je to Božia pevnosť, na ktorej kedysi v dávnych dobách stála vedľa Kráľa Stvoriteľa ušľachtilá bytosť. Svojou krásou a vznešenosťou sa odlišovala od všetkých ostatných stvorených bytostí a stála v ich čele. Otec Stvoriteľ jej dal meno Syn rannej hviezdy, Lucifer. Bolo to jeho milované dieťa a zveril mu najvyššie postavenie medzi anjelmi. Nad ním stál už len on sám.

V dokonalom srdci Lucifera však začalo klíčiť tajomné zlo. Vyrástlo z malej rastliny a zmenilo sa na burinu, ktorá zatemnila Luciferovu jasnú myseľ. Zaplavila jeho nevinné srdce smrtonosných šialenstvom sebazbožňujúcej pýchy. Tajomstvo vzbury, zla – kto je schopný ho pochopiť? Ja nie. Všetko, čo o ňom dnes vieme, je smutný starý príbeh o zhubnej vzbure, ktorý premenila dokonalého syna zorničky na diabla temnoty, satana, na onoho dávneho hada, ako o ňom čítame v Zj. 12, 7-9.

Ako vysvetlíme tajomstvo vzbury? Môžeme z neho viniť Boha? Raz popoludní som bol na pastoračnej návšteve u starších manželov. Boli to veľmi milí ľudia. Vyzeralo to u nich podobne ako v domácnostiach iných pyšných babičiek a dedkov. Na stenách viseli fotografie ich siedmich detí a mnohých vnúčat i pravnúčat. Spomínali. Rozprávali príbehy všetkých svojich siedmich potomkov, zastavili sa pri fotografii zo školských rokov každého z nich, rozprávali o ich životoch, čo robia teraz. Boli to krásne príbehy o službe a vernosti.

Potom však, keď sa zastavili pred fotografiou najmladšieho syna, hlas starej ženy zosmutnel. Vyrastal v rovnakých podmienkach ako ostatní. Tá istá rodina, rovnaký životný štýl a hodnoty. Nikto nevedel, prečo sa k tomu všetkému otočil chrbtom. Odmietol ich. Vzbúril sa.

V Deň vďakyvzdania sa rodina zišla pri slávnostnej večeri. Šesť detí prišlo domov za svojimi rodičmi. Otec sa postavil a začal v modlitbe ďakovať Bohu. Čo to však steká z matkiných očí? Slzy? Milá mamička, veď šesť z tvojich siedmich detí prišlo domov, nie je to azda dostatočný dôvod na radosť? Všetci vieme, že matka nemôže byť šťastná a spokojná, keď jedno z jej detí chýba.

Rovnako to bolo kedysi dávno aj s inou rodinou. Jedno z Otcových detí sa vzbúrilo proti všetkému, čo rodina uznávala, pre čo žila. Kde sa stala chyba? Čo sa zmenilo? Ten istý otec, ten istý domov. Ale tak žalostne iný výsledok. Boh a Lucifer, starí rodičia a statený syn. Len láska môže pochopiť hĺbku ich bolesti.

Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson

„Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je v nebesiach.“ (Mat. 5,16)

Veľa rokov sme s manželkou bývali v Anglicku. Nedeľné popoludnie sme často využívali prehliadkami historických pamiatok. Londýn je so svojími nádherným Parlamentom, Westminsterským opatstsvom, vežou s hodinami Big Ben i Londýnskym mostom jedným z najatraktívnejších miest na zemi.

Hovorí sa, že práve na konci Londýnskeho mostu pred rokmi sedával chudobný žobrák a falošne vŕzgal na starých husliach. Márne sa snažil vyžobrať si niekoľko drobných od okoloidúcich. Zdalo sa, že jeho hranie nikoho nezaujíma. Beznádejný výraz tváre prezrádzal smútok v jeho srdci.

Jedného dňa však okolo neho prechádzal dobu oblečený cudzinec. Zastavil sa a zaposlúchal sa do hry starého muža, ktorý unaveným zrakom hľadal v jeho tvári náznak súcitu. Namiesto toho aby žobrákovi hodil túžobne očakávanú mincu, chcel tento cudzinec, aby mu starec na chvíľu požičal svoje husle. Ponúkol mu, že ich naladí.

Žobrák chvíľu váhal, ale potom stuhnutými prstami podal starý nástroj cudzincovi. Muž ich zručnými rukami opatrne naladil a potom začal hrať prekrásnu melódiu. Okoloidúci ľudia sa zastavovali a počúvali. Malý zástup sa rýchlo zväčšoval. Hudba bola neodolateľná.

Zástup ľudí na konci Londýnskeho mosta sa natoľko rozrástol, že zastavil premávku. Do otvoreného obalu na husle padala jedna minca za druhou. Sladká a príjemná hudba nahradila únavné vŕzganie.

Potom sa ozvalo: „To je majstrova ruka. Majster Paganini hrá na žobrákove staré husle.“

Boh túži, aby sme boli ako tie staré husle v rukách majstra. Naše životy naplní nebeská hudba. Ak dovolíme, aby sa nás zmocnil Duch Svätý, bude činiť úžasné veci. V našom živote urobí viac, ako si vôbec dokážeme predstaviť.

Zdroj: Oživ nás, Pane – Mark A. Finley