„Ale ty, ó, Hospodine, si štítom vôkol mňa, si mojou slávou a ten, ktorý povyšuješ moju hlavu. Ja ľahnem a budem spať i prebudím sa, lebo ma Hospodin podporuje. Nebudem sa báť mnoho tisíc ľudí, ktorí sa vôkolkladú proti mne.“ (Žalm 3, 4.6.7)

Pred mnohými rokmi vzal kapitán jedného zaoceánskeho parníka na plavbu z Liverpoolu (Anglicko) do New Yorku (USA) aj svoju malú osemročnú dcérku. Raz v noci, keď všetci pasažieri spali, sa loď dostala do búrkového pásma. Silný vietor vzdúval obrovské vlny, ktoré narážali na prednú časť lode. Loď sa pri každom náraze nebezpečne nakláňala a všetky neupevnené predmey sa kĺzali sem a tam. Cestujúci sa zobudili. V strachu vyskočili z postelí, obliekli sa a vybehli zo svojich kajút, pretože si uvedomovali hroziace nebezpečenstvo. Na lodi nastal zmätok a ruch, ktorý zobudil aj dcérku kapitána. Keď si uvedomila, aká trma-vrma je na lodi, vykríkla: „Čo sa deje?“ Ľudia, ktorí stáli nablízku, jej vysvetlili, že na mori je búrka. Spýtala sa ich: „Je môj otec na lodi? Stojí pri kormidle?“ Keď ju ubezpečili o tom, že jej otec je na lodi a stojí pri kormidle, spokojne si ľahla na vankúš a napriek burácajúcemu vetru a vysokým vlnám o chvíľu tvrdo zaspala.

„Neexistuje nijaká situácia, v ktorej by nebolo bezpečné dôverovať Bohu. (J. Oswald Sanders)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10