„Lebo nech je také smýšľanie vo vás, aké bolo aj v Kristu Ježišovi, ktorý súc v podobe Boha nepovažoval toho za lúpež byť rovný Bohu, ale sám seba zmaril prijmúc podobu sluhu a stal sa podobný ľuďom a súc v spôsobe najdený jako človek ponížil sa stanúc sa poslušným až po smrť, a to po smrť kríža.“ (Fil. 2, 5 – 8)

Bruce uháňal na svojej motorke po širokej diaľnici. Bol horúci letný deň. Košeľu mal rozopnutú a vietor mu vytrvalo vrážal do obnažených ramien a tváre. Jedno auto šlo tesne za ním, ďalšie pred ním a malá dodávka ho predbiehala zľava. Práve vtedy mu pod rozopnutú košeľu vletela osa a pichla žihadlo do jemnej kože v podpazuší. Chcela sa dostať von, ale silný vietor trepotajúci košeľou jej to nedovolil. A tak ho pichla ešte do chrbta a potom do brucha. Zastaviť nemôžem, pomyslel si Bruce. Som v kolóne. Musím si zachovať chladnú hlavu a ísť ďalej, ak nechcem spôsobiť dopravnú nehodu. Osa opäť zaútočila. Možno by som mohol držať motorku jednou rukou a druhou osu zabiť. Bruce sa snažil niečo vymyslieť. Nie, to sa mi nepodarí. Keby som sa ju snažil chytiť, vyzeral by som veľmi smiešne. Ľudia by sa mi smiali a ja bol by som v rozpakoch. Nie, lepšie bude, keď sa budem tváriť, že sa nič nedeje. Bruce uháňal po štvorprúdovke a usmieval sa, akoby sa naplno vyžíval v rýchlej jazde. V skutočnosti sa však cítil biedne. Napokon sa mu podarilo zísť z diaľnice na vedľajšiu cestu. Nadvihol košeľu a osa odletela. Napočítal šesť pichnutí na hrudi a chrbte. Ako často sa ty i ja podobáme Brucemu s osou pod košeľou. Do zboru prichádzame v najkrajších šatách, no naše vnútro je plné rán. Možno zápasíme s nejakým zlozvykom alebo rodinným problémom. Možno sme dyslektici alebo trpíme nejakou inou poruchou, ale nechceme, aby to niekto vedel. Pýcha nás núti držať to v sebe. Bojíme sa byť sami sebou, pretože si myslíme, že musíme byť perfektní, nadpriemerní alebo aspoň trochu lepší než ostatní. Ak sa rozhodneme byť Božími služovníkmi, pýcha musí ustúpiť. Aby sme sa mohli doktnúť iných, musíme zaujať rovnaký postoj ako Kristus a stať sa zraniteľnými. Byť zraniteľný znamená otvoriť sa druhým aj za cenu toho, že sa nám môžu vysmiať alebo nás zraniť, znamená to odhodiť pýchu a prestať predstierať, že som niečím, čím nie som. Ježiš mohol zostať v nebi, mať postavenie, moc a dištancovať sa od ľudského trápenia – ale neurobil to. Rozhodol sa, že sa stane zraniteľným. Prišiel na Zem, narodil sa ako dieťa v chudobnej rodine. Trápil ho rovnako ako nás hlad, smäd, bolesť, únava či osamelosť. Na vlastnej koži zažil, čo to znamená byť odmietnutý priateľmi a nepochopený tými, ktorým chcel tak veľmi pomôcť. Nebeskej slávy sa vzdal len preto, že nás veľmi miloval a tak veľmi túžil pomôcť nám. Preto sa stal služobníkom, ba až otrokom. Keď sa Kristus kvôli nám vzdal toľkého, nemôžeme sa my vzdať sebectva a pýchy, stať sa jeho služobníkmi a robiť to, čo robil on, keď tu bol?

„Každý život je odhaľovaním toho, čím sme.“ (L. Jouvet)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10