„Lebo tak miloval Boh svet, že svojho jednorodeného Syna dal, aby nikto, kto verí v neho, nezahynul, ale mal večný život.“ (Ján 3,16)
Ruský cár Mikuláš II. bol známy dobročinnosťou. Pri istej príležitosti navštívil ruské jednotky v opustenej kozáckej pevnosti. Bola studená, mrazivá noc. Vietor žalostne kvílil okolo starej pevnosti a rachotil oknami kancelárie, v ktorej sedel mladý muž. Gróf Ivan Ivanovič tupo hľadel do ohňa. Nevedel, čo ďalej. Ivan si získal obdiv spoločnosti v Moskve aj Petrohrade. Bol statočný, driečny, pekný a každý ho mal rád. Otec zastával vysokú vojenskú hodnosť a slúžil cárovi verne až do smrti. Teraz hrozilo, že všetko vyjde najavo. Čaká ho hanba. Celé mesiace si žil nad pomery, až sa zadlžil. Jedno zlé rozhodnutie viedlo k ďalšiemu. Situácia sa výrazne zhoršila. Začal kradnúť z prostriedkov pluku. Mal v úmysle všetky dlhy vrátiť, ale nikdy to neurobil. Teraz už bolo príliš neskoro. Napožičiaval si príliš veľa. Dlhy rástli ako hora. Zajtra mali prísť do pevnosti vojenskí audítori skontrolovať účty. Stál nad stolom s množstvom otvorených účtovných kníh. Kontroloval čísla, až ho z toho rozbolela hlava. Postavia ho pred vojenský súd, prepustia z váženej pozície a pravdepodobne aj uväznia. Áno, jeho kariéra sa skončila. Tupo hľadel do ohňa a premožený vinou vykríkol: „Existuje len jedna cesta, ako sa z toho dostať.“ Vstal, našiel pištoľ a vracal sa k ohňu. Zrak mu padol na účtovné knihy na stole. Upútali jeho pozornosť. Sadol si a znova v nich listoval. Vzal papier a čosi naň načmáral. Nie, nebolo to dobré. S pištoľou v ruke sa vrátil na pôvodné miesto pri ohni. Nemal sa kam ponáhľať. Zostávalo mu ešte päť alebo šesť hodín. Ako tak civel do ohňa, napadlo mu, že v spálenom uhlí vidí obraz vlastného premárneného života. Po chvíľke, vyčerpaný a znechutený, tvrdol zaspal. V ruke stále zvieral pištoľ. O polnoci prišiel do pevnosti cár. Keď prechádzal chodbou, prekvapilo ho, že popod dvere do kancelárie mladého muža prebleskovalo svetlo. Potichu ich otvoril a nazrel dovnútra. Na stole ležali rozhádzané účtovné knihy a vedľa v kresle spal jeho priateľ Ivan s pištoľou v ruke. Zarazený prišiel k stolu a nazrel do kníh. Vedľa našiel hárok papiera so slovami: „Koľko dlhujem?“ Nasledoval dlhý, predlhý zoznam čísel a nakoniec dodatok: „Taký obrovský dlh! Kto ho môže splatiť?“ Cár sa lepšie prizrel na spiaceho priateľa. V tvári sa mu zračilo utrpenie a zúfalstvo. Vzal pero a na hárok pripísal niekoľko slov. Nenápadne mu odobral pištoľ a odišiel. Keď začalo svitať, gróf Ivanovič sa zobudil. Nastal deň obávaného auditu. Existovala len jediná cesta, ako sa z toho dostať. Ale kde je pištoľ? Vstal a začal ju hľadať. Podišiel k stolu. Nebola tam. Zbadal však niečo, na čo neveriacky civel. Hárok papiera, na ktorý napísal dlhý zoznam dlžných súm. No niečo na ňom pribudlo. Pod poslednou zúfalou otázkou, kto zaplatí taký veľký dlh, bolo dopísané: „Ja. Cár Mikuláš.“ V ten deň sa v pevnosti udiali divné veci. Striedali sa v nej cárski hodnostári, audítori aj kuriéri. Napokon všetci odišli. Na prekvapenie všetkých veliteľstvo odložilo vojenský audit o tri mesiace. Gróf Ivanovič bol povolaný slúžiť v hlavnom meste v paláci. Cár si ho zavolal na pohovor, ktorý v jeho živote znamenal zásadný zlom. Zaslúžil si väzenie, ale dostal milosť. Súcit, odpustenie a láskavosť cára viedli mladého človeka k tomu, že sa stal poctivým, čestným a úspešným mužom.
Vy i ja máme dlh, ktorý je príliš veľký na to, aby sa dal splatiť. Zadlženosť ďaleko presahuje schopnosť splatiť horu dlhov, ktoré máme. Zákon vyžaduje absolútne dokonalú spravodlivosť. Nič iné neuznáva. Ježiš bol absolútne, dokonale spravodlivý. Ponúka nám svoju spravodlivosť namiesto našej hriešnosti. Dlh, ktorý máme, je oveľa vyšší než naša schopnosť splatiť ho, ale on všetko zaplatil.
Zdroj: Úryvok z knihy Nádej pre zajtrajšok Mark. A. Finley
Celú knihu si môžete prečítať tu:
https://www.casd.sk/citajte-knihu-o-nadeji-z-vydavatelstva-advent-orion/