Daj, aby som išiel chodníkom tvojích prikázaní, lebo v tom mám svoju záľubu. Žalm 119,35

Babôčka osiková je motýľ, ktorý žije na britských ostrovoch. Ako húsenica obľubuje brezové listy a nebude jesť nič iné. Ale keď príde čas a prejde do štádia kukle, opustí brezový strom a veľmi zaujímavým spôsobom si na najde iný strom v istej vzdialenosti. Tu strávi obdobie pokoja predtým, než sa objaví ako zrelá urastená babôčka osiková. Podľa modelu, húsenice spadnú zo stromu , keď príde pravý čas a vydajú sa priamou čiarou v  rychlosťou asi meter za minutu. Pre húsenicu je to veľmi rýchly krok. Istý vedec, ktorý tieti húsenice študoval uviedol, že bez ohľadu na to ktorým smerom sa začali plaziť, vždy šli priamym smerom takmer 100 metrov. V tomto mieste značne spomalili, zahli a zamierili k najbližšiemu stromu, bez ohľadu na to akého bol druhu. Po niekoľkých dňoch na strome sa zmenili na visiace kukly.

Tento vedec bol zvedavý, ako húsenice dokázali cestovať priamym smerom. Nám sa to môže zdať jednoduché. Ale pamätajte, že húsenice sú veľmi malé v porovnaní s terénom okolo nich, a vzdialenosť, ktorú prejdu je, ako by sme my mali ísť asi tri kilometre – vždy rovno a bez kompasu.

Odpoveď prišla počas jedného oblačného a tmavého dňa. V ten deň si vedec všimol , že keď húsenice spadli zo stromu, nešli priamou cestou. Bezcieľne blúdili sem a tam. Ale o chviľku vyšlo slnko, a húsenice sa náhle vydali priamym smerom. Tak sa teda zistilo, že húsenice pri plazení udržujú priamy smer za použitia slnka ako kompasu. Takto dokážu nájsť svoj cieľ a môžu prejsť do štádia spánku, z ktorého sa vykuklia ako babôčky osikové.

Ľudia bez osvetlenej cesty nevedia, čo sa od nich požaduje. Avšak keď svetlo Božej lásky im svieti na cestu jeho zákona, môžu nájsť svoj skutočný cieľ.

Keď ľahneš, nebudeš sa strachovať, ale budeš ležať a odpočívať, a tvoj sen bude sladký… Lebo Hospodin bude tvojou dôverou. Prísl 3,24-26

Gorily trávia väčšinu svojho času v posteli. Teda keď idú spať, majú radi pohodlie a bezpečnosť. Keď dorazia na nové miesto, jedna z najdôležitejších úloh, ktorú majú pred sebou je postavenie ubytovne, ktorú prírodovedci vhodne nazývajú nocľaháreň.

Hlava rodiny rozhodne, na ktorom mieste bude nocľaháreň stáť. Poloha brlohov je veľmi dôležitá kvôli hroziacim povodniam, ktoré môžu náhle rovníkové lejaky sprevádzať. Miesto pre nocľaháreň sa zvyčajne vyberá v poraste previsnutých stromov, často s prístreškom z machu a popínavých rastlín, ktoré fungujú ako stan. Samice a mláďatá sa vyšplhajú na vrch stromov, aby si tam urobili svoje lôžka. Tie pozostávajú z vetiev spolu poprehýnaných a prepletených tak, aby vytvorili základnú plošnu. Úponky a vetvy sú v podstate zviazané do posteľnej konštrukcie. Na jednej takej posteli bolo narátaných viac než 24 dokonalých uzlov. Plošina je vystlatá matracom s tyčiek, listov, suchej zeminy, úponkov a machu. Príležitostne urobí gorilia matka malú postieľku pri svojom lôžku pre svoje mláďa. Jedna cestovateľka, ktorá mala možnosť obzrieť si niekoľko gorilích lôžok, skonštatovala, že sú veľmi pohodlné.

Je vcelku zábavné predstaviť si gorily spať, pretože pri spaní ležia na chrbte a ruky majú prekťížené za hlavou. Toto je obľúbená poloha na spanie aj pre niektorých ľudí.

Hlava rodiny takmer vždy spí dole na zemi. Jeden lekár zo západnej Afriky uviedol, že vždy keď našiel goriliu ubytovňu, ľahol si na samcovo miesto. Zistil, že z tohto miesta bolo vždy možné vidieť brloh každej samice. Teda samec, ktorý zostáva na zemi, si vždy nájde miesto, z ktoreho môže sledovať celú svoju rodinu.

Všetky gorily – samica aj mláďatá – mohli spať s dôverou a vedomím, že majú ochrancu. O čo viac by sme my mali mať dôveru v Boha.