„“
Stará rozprávka hovorí o mladom vedychtivom kráľovi, ktorý si zavolal k sebe všetkých učencov svojej ríše a poveril ich osobitnou úlohou. Mali pre kráľa spísať všetky múdrosti sveta. Po štyridsaťročnom úsilí predložili kráľovi výsledok – tisíczväzkové dielo. Kráľ, ktorý medzitým zostarol a už mal šesťdesiat rokov, povedal: „Tisíc kníh už neprečítam. Skráťte to a obmedzte sa iba na to podstatné!“ Učenci pracovali ďalších desať rokov a dejiny ľudstva zhrnuli do sto zväzkov. Na to kráľ povedal: „Aj to veľa. Veď mám už sedemdesiat rokov! Napíšte iba to podstatné.“
A tak učencom nezostávalo nič iné, než sa znovu pustiť do usilovnej práce. Zhrňovali, zovšeobecňovali, obmedzovali sa iba na to najdôležitejšie, až napokon dali dohromady jednu knihu. Ale v tom čase bol už kráľ na smrteľnej posteli. Chcel sa z práce svojich vedcov konečne dozvedieť aspoň to najzávažnejšie. Predstúpil teda vedúci skupiny mudrcov a zhrnul najpodstatnejšie z celej histórie ľudstva do dvoch viet: „Žili, trpeli a umierali. Čo však stále platí a zostáva – je láska.“
Keby na zemi vládla láska, nepotrebovali by sme zákony. Aristoteles
Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková