Spomínam si, ako sa na mňa rútilo auto a ako som následne letela vzduchom. Potom všetko stmavlo a stíchlo. Len akoby z diaľky znela siréna sanitky. Keď som sa konečne prebrala, vnímala som iba prúžky svetla prenikajúce cez obväzy na mojej tvári. Ako som sa neskôr dozvedela, po zrážke s autom som niekoľko metrov letela a tvárou som pristála na štrku. Vtedy som ešte netušila, že malé kamienky a kúsky špiny sa zaryli do mojej šesnásťročnej tváre. Keď som si na ňu chcela siahnuť rukou, niečia dlaň mi ju nežne odtiahla. „Len pokojne lež,“ začula som.
Už ako dieťa som sa všetkým páčila. Odjakživa sa ku mne ľudia správali inak ako k dievčatám, ktoré neboli také pekné ako ja. Otec ma veľmi miloval, doslova sa vo mne videl. Keď ma niekoľko mesiacov pred nehodou zvolili za najkrajšiu študentku školy, otecko ma vzal okolo ramien a žiarlil šťastím.
Po nehode som sa potácala medzi stavmi bezvedomia a vedomia. Kedykoľvek som precitla, to hlavné, na čo som musela myslieť, bola moja tvár. Cítila som v nej napätie a bolesť. Niekedy ma rany veľmi pálili, inokedy som cítila len tupý tlak.
Rodičia ma pravidelne navštevovali. Snažili sa, aby sa do mojej blízkosti nedostalo zrkadlo. Ako sa mi postupne vracali zdravie a sila, stávala som sa čoraz protivnejšou. Neustále som otca žiadala, aby mi požičal zrkadlo. Nakoniec mi nahnevane povedal: „Tak už dosť, viackrát mi to nehovor. Povedal som ti nie a hotovo!“
Rozhodla som sa, že ráno o zrkadlo poprosím upratovačku. Ochotne mi vyhovela. Nič ma nemohlo pripraviť na obraz, ktorý som vtedy uvidela. Namiesto známej tváre sa na mňa v zrkadle zaškerilo niečo ako velikánske odreté koleno, celé opuchnuté a červené. Pery aj čelo som mala navreté a plné chrást. Ťažko som si na tvári hľadala aspoň kúsok normálnej kože.
V tej chvíli vstúpil do izby otec. Okamžite zbadal môj zdesený pohľad do zrkadla. V hlave mi vírilo jediné: „Je so mnou koniec. Nikto ma už nebude mať rád. Vyzerám tak odporne.“ Otec ku mne pomaly pristúpil, vzal mi z rúk zrkadlo a potom ticho, ale dôrazne opakoval: „To nie je dôležité…nič sa tým nezmení. Žiadny rodič neprestane mať rád svoje dieťa len pre výzor. Ak v živote neprídeš o nič viac ako o kožu na tvári, tak na tom budeš ešte veľmi dobre.“
Otočila som sa k nemu. Všetko, čo povedal, mi pripadalo ako „povinné“ povzbudzovanie, ako tie spoločenské frázy, ktorými sa ľudia snažia dostať z nepríjemných situácií. „Pozri sa na mňa, poriadne sa na mňa pozri a povedz mi, či ma máš ešte stále rád!“ Môj hlas znel podráždene a útočne.
Nikdy nezabudnem na to, čo nasledovalo. Zadíval sa na moju rozdrásanú a opuchnutá tvár a oči sa mu zaliali slzami. Pomaly sa ku mne sklonil a pobozkal ma na opuchnuté chrastové pery. Ten bozk bol ako závan niečoho večného, neskutočne krásneho. Bolo to uistenie o tom, ako veľmi sa mýlim, keď pochybujem o láske svojho otca.
To všetko sa stalo pred mnohými rokmi. Na tvári mi ostala len jediná viditeľná pamiatka – nepatrná jazva nad obočím. Ale otcov bozk a to, čo ma naučil o skutočnej láske, je vo mne stále živé.
Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová