„Zase sa zľutuje nad nami; zdeptá naše neprávosti. A zahodíš všetky ich hriechy do hlbín mora. (Mich. 7, 19)
Chlapec s mamou boli spolu na nákupe vo veľkom supermarkete. Nedopadlo to však dobre, pretože chlapec bol veľmi nespokojný. Raz chcel, aby mu mama kúpila toto, o chvíľu už chcel tamto, vždy od nej niekam odbiehal…. Mamu jeho správanie veľmi znervózňovalo.
Keď už sedeli v aute vracali sa domov, chlapec vycítil mamino rozhorčenie. Nesmelo sa jej preto spýtať: „Keď poprosíme Boha, aby nám odpustil, že sme boli zlí, odpustí nám, však?“
„Áno, tak je to v Biblii napísané,“ odpovedala mama.
Chlapec pokračoval: „A keď nám odpustí, pochová naše hriechy na dno mora, však mami?“
„Áno, tak je to v Biblii napísané,“ odpovedala mama.
Chlapec bol chvíľu ticho a potom povedal: „Poprosil som Boha, aby mi odpustil a pochoval to na dno mora. Ale stavím sa, že keď prídeme domov, ty tie hriechy budeš loviť, však mami?“
Príliš často „lovíme“ z morského dna hriechy iných ľudí, ktoré Boh už dávno pochoval.
„Žiadny človek nie je taký múdry, aby vedel o všetkom zle, ktoré koná.“ (R. de la Rochefoucauld)
Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16