„Z úzkosti som volal na Hospodina, a vyslyšal ma; Hospodin ma postavil na priestranstvo.“ (Žalm 118, 5)
Keď mohutný zával v hĺbke 700 metrov pod zemou odrezal od sveta 33 baníkov, mnohí hore na zemi si mysleli, že neexistuje šanca, aby to niekto z nich prežil. Čiľania sa však odmietli vzdať nádeje. Pod obrovským tlakom verejnosti vláda prevzala zodpovednosť za záchranné práce. Nasadili všetku dostupnú techniku. Najprv urobili do priestoru, o ktorom sa predpokladalo, že by sa v ňom mohli baníci nachádzať, osem prieskumných vrtov. Na sedemnásty deň po nehode sa hrot vrtnej súpravy preboril do prázdnej komory. Keď ho vytiahli, bol na ňom lístok so správou: „Estamosbienenelrefugio, los 33.“ („Sme v poriadku v úkryte. Je nás 33.“)
Keď sa podarilo obnoviť spojenie so zavalenými baníkmi, na povrchu nastala nesmierna radosť. Čile žilo jedinou myšlienkou – musí sa nájsť spôsob, ako uväznených baníkovzachrániť.Do podzemia začali posielať jedlo, vodu a lieky v špeciálnych nádobách, ktoré sa vošli do úzkych vrtov. Zaviedli aj spojenie cez telefón a video, aby muži pod zemou mohli komunikovať so svojimi záchrancami a rodinami.
Tri veľké medzinárodné tímy poskytli na záchranné práce svoje vrtné súpravy s cieľom vyvŕtať otvor s takým priemerom, aby ním mohol prejsť človek. Medzitým sa poprední konštruktéri snažili vyrobiť záchrannú kapsulu, v ktorej by bolo možné cez vrt vytiahnuť človeka. Napokon po 69 dňoch horúčkovitých záchranných prác boli baníci po jednom vytiahnutí z hĺbky. Všetkých 33 mužov bolo zachránených. Odhaduje sa, že asi miliarda ľudí sledovala záchrannú akciu v priamom prenose v televízii alebo na internete. Písalo sa o najväčšej záchrannej akcii v histórii baníctva.
„Nádej je motor života. Kde umiera nádej, umiera život.“ (Arthur Honegger)