„Vstal teda a šiel k svojmu otcovi. Ešte bol ďaleko, keď ho otec zbadal. Zľutoval sa nad ním, pribehol k nemu, hodil sa mu okolo krku a vybozkával ho.“ (Luk. 15, 20)
Spomínam si na čiernobielu fotografiu, ktorá v roku 1973 získala zvláštne ocenenie. Vznikla v deň, keď sa z Vietnamu vrátili prví vojnoví zajatci. Bojujúce strany podpísali prímerie a Severný Vietnam prepúšťal amerických zajatcov. Obrovské dopravné lietadlo Hercules C-140 pristálo na leteckej základni na západnom pobreží USA. Šedivý obor sa po pristávacej dráhe priblížil k vybavovacej plošine a z jeho zadnej časti sa vysunuli schody. Objavili sa prví prepustení vojnoví zajatci. Jeden za druhým zostupovali dolu, prechádzali po ploche letiska a blížili sa k svojim rodinám a priateľom, ktorí ich čakali za zátarasami.
Moju pozornosť upútal zvlášť jeden vojak. Mal na sebe dokonale upravenú uniformu a spod starostlivo nasadenej čiapky hľadela vychudnutá, ale hrdá tvár. Vracal sa domov.
Nejaké dieťa v zástupe sa už nemohlo dočkať. Keď vojak zostupoval po spustených schodoch, jeho dcérka sa pretisla cez dav, ktorý sa držal za natiahnutým povrazom. Rozbehla sa po štartovacej dráhe letiska ako o preteky. Tvár jej žiarila radosťou a vlasy viali vo vetre. Otec určite počul, ako ho volá. Všimol si ju už prv. Mimovoľne odhodil vojenský vak, kľakol si na kolená a roztiahol ruky, aby mohol svoje dieťa chytiť. Keď cvakla spúšť fotoaparátu, malo dievčatko nohy na zemi a ruky natiahnuté k otcovi. Cvak. Čiernobiela momentka, nadčasová snímka, obrázok opätovného zvítania otca s dieťaťom.
Ježiš kedysi rozprával príbeh o otvorenej náruči nášho nebeského Otca. Chcel, aby sme na ňu nikdy nezabudli. Zvestuje radostnú a slávnu pravdu, že Bohu vždy najviac záležalo na tom, aby mladší bratia a staršie sestry prišli k nemu a nechali sa objať.
Nevidím jediný dôvod, prečo by sme to nemali urobiť aj my.
Zdroj: Nekonečná milosť – Dwight Nelson