„Potom riekol Eliáš Achabovi: Iď hore, najedz sa a napi sa, lebo sa blíži hukot veľkého dažďa. A tak odišiel Achab hore, aby sa najedol a napil, a Eliáš odišiel hore na temeno Karmela, zohnul sa k zemi a položil svoju tvár medzi svoje kolená. A povedal svojmu sluhovi: Nože vyjdi hore, podívaj sa smerom k moru! A išiel a podíval sa a povedal: Iď a navráť sa, sedemkrát. A stalo sa po siedme, že povedal: Hľa, obláčik ako dlaň človeka vystupuje od mora. Vtedy mu riekol: Zapriahni do voza a sídi dolu, aby ťa nezadržal dážď. A stalo sa po malej chvíli, že sa nebesia začiernily oblakmi, a vetrom, z čoho bol veľký dážď. A Achab vysadol na voz a išiel do Jizreela.“ (1. Kráľ. 18, 41-45)
Minulá suchá zima ohrozovala úrodu obilia na ostrove Kréta. V jednej dedine kňaz na bohoslužbe vyhlásil: „Už nás nič iné nezachráni, musíme sa všetci zhromaždiť, aby sme spolu prosili Boha o dážď. Teraz choďte domov, v týždni sa postite a modlite, a v nedeľu sa opäť zídeme a budeme prosiť o dážď.“ Dedinčania sa rozišli, každý do svojho domova. V týždni sa postili a v nedeľu ráno sa opäť schádzali do kostola. Len čo ich však kňaz uvidel, veľmi sa nahneval: „Choďte preč! Nijaká bohoslužba nebude! Vy Bohu neveríte!“ kričal. „Ale, pán farár,“ protestovali dedinčania, „my sme sa postili a veríme, že Pán Boh má moc poslať dážď.“ „Vy veríte? A kde teda máte dáždniky?“
„Boh nám dá buď to, o čo prosíme, alebo ešte niečo lepšie.“ (Robert Murray McCheyne)“
Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 15