„Všetci čo očakávate Hospodina, buďte silní a nech je pevné vaše srdce.“

Baníci, ktorí pracovali v čílskej bani na ťažbu zlata a medi v San José, si každý deň pri zostupe po špirálovitej štôlni dolu do tmy uvedomovali obrovské riziko. Baňa bola stará vyše sto rokov. Často sa stávalo, že v dôsledku otrasov zbíjačiek a banských strojov steny praskali a zo stropu sa sypali kamene a množstvo prachu. Už v minulosti tu došlo k viacerým banským nešťastiam. Banská spoločnosť musela uhradiť množstvo pokút za porušenie bezpečnostných predpisov. Biznis je však biznis a ľudia potrebujú prácu. Preto do bane každý deň fárali muži v dobrej viere, že štôlne a banské chodby vydržia ešte túto jednu zmenu.

5. septembra 2010 sa tridsiatim trom mužom, ktorí pracovali hlboko v podzemí, zdalo, že je všetko v poriadku. Potom sa znenazdania s ostrým praskaním a ohlušujúcim dunením dala do pohybu skalnatá klenba s hmotnosťou približne 700 000 ton. Vznikol obrovský zával, ktorý odrezal všetky prístupové šachty a zničil ventilačný systém i všetky siete. Keď konečne nastalo ticho a prach sa usadil, baníci zistili, že sú uväznení asi 700 metrov pod zemou a päť kilometrov od vstupu do bane.
Skúsení baníci pochopili, že „niet cesty späť“. Nezostáva im nič iné, len čakať, postarať sa o základné životné potreby a dúfať, že záchrana príde zhora.

„Pamätaj, že aj tá najťažšia hodina v tvojom živote má len 60 minút.“  (Sofokles)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

„Vo viere chápeme, že Božie slovo stvárnilo svet tak, že z neviditeľného povstalo viditeľné.“ (Žid. 11, 3) 

Americký ornitológ, morský biológ a prírodovedec Charles William Beebe podnikol množstvo rôznych expedícií. Rád rozprával príbeh o tom, ako on a Theodore Roosevelt podstupovali malý astronomický rituál, ktorý vykonávali často po večere strávenom v hlbokých filozofických rozhovoroch. Vyšli vždy von, zdvihli hlavy a pozorovali oblohu.

„Hľadali sme tak dlho, kým sme ju nenašli,“ hovorieval Beebe, „či už voľným okom alebo ďalekohľadom – celkom slabo žiariacu svetelnú zahmlenú škvrnu v dolnom ľavom uhle štvorcového súhvezdia Pegasus. Potom jeden z nás začal prednášať:

„To je špirálna galaxia v Andromede.

Je veľká ako naša Mliečna cesta.

Je jednou zo stámiliónov galaxií.

Je od nás vzdialená 750 000 svetelných rokov.

Je v nej asi sto miliárd sĺnk a každé z nich je väčšie ako naše Slnko.“

Po chvíli sa na mňa plukovník Roosevelt usmial a povedal: „Takže si myslím, že sme dosť malí! Poďme spať.“

„Teraz, keď sme sa už naučili lietať v povetrí ako vtáci a potápať sa ako ryby, ostáva nám už len jediné – naučiť sa žiť na Zemi ako ľudia.“ (George Bernard Shaw)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

„Každú svoju starosť uhoďte na neho, lebo on sa stará o vás.“ (1. Pet. 5, 7)

Jonathan Tiong sa narodil so spinálnou svalovou atrofiou druhého typu, ktorá sa prejavuje svalovou slabosťou, ktorá sa časom zhoršuje. Neurológ pripravoval rodičov na to, že sa nedožije ani dvoch rokov. Napriek rôznym ťažkostiam Jonathan oslávil 24. narodeniny a stal sa absolventom Národnej univerzity v Singapure s titulom v odbore komunikácie a nových médií. Vďaka svojej húževnatosti a tvrdej práci bol dokonca najlepším študentom v ročníku.

Celé štúdium absolvoval s pomocou svojho asistenta na plný úväzok – otca. Vďaka nemu mohol navštevovať hodiny na svojom elektrickom invalidnom vozíku. Nebolo to vždy jednoduché. Musel prekonávať množstvo prekážok. Dostať sa do triedy a z triedy v škole žartovne označovanej ako „Národná univerzita schodov“znamenalo pre Jonathana každodenný boj. Všetko sa zmenilo v poslednom ročníku štúdia, keď vypukla pandémia a začalo sa vyučovať online. Pre študentov to bolo ťažké obdobie, no pre Jonathana sa celé štúdium veľmi zjednodušilo. Nemusel riešiť bezbariérovosť, logistické otázky ani hľadať ďalších ľudí na cestu do školy a zo školy. Bol viac nezávislý.

Po ukončení štúdia sa mu podarilo nájsť si prácu na úplný úväzok, čo sa mnohým ľuďom so zdravotným znevýhodnením nie vždy podarí. Je za to veľmi vďačný. „Život s postihnutím je sám osebe ťažký. Musíme bojovať a vyhrávať každý deň,“ povedal.

„Je dobré prijímať prekážky, ktoré nám život stavia do cesty, pretože na problémoch sa učíme a rastieme.“ (Roman Pešek)

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

„Blahoslavený človek, ktorý našiel múdrosť, a človek, ktorý nadobudol  umnosti.“ (Prísl. 3, 13)

Nikola Tesla sa narodil v rodine pravoslávneho kňaza v dedinke Smiljan v Srbsku. Od detstva mal talent na prírodné vedy. Študoval na univerzitách v Grazi a v Prahe. Vedel riešiť zložité matematické výpočty v hlave bez pomoci logaritmického pravítka alebo matematických tabuliek. Mal obdivuhodnú fotografickú pamäť, mimoriadnu fantáziu a schopnosť tvorivého myslenia.

V roku 1880 sa presťahoval do Budapešti a v telegrafnej spoločnosti, kde sa zaoberal výskumom elektriny, prišiel na princíp striedavého prúdu. V roku 1884 sa natrvalo presťahoval do Spojených štátov. Pri projektovaní veľkej hydroelektrárne na Niagarských vodopádoch zvíťazila koncepcia striedavého trojfázového rozvodu navrhnutého Nikolom Teslom nad Edisonovým projektom jednosmernej elektrárne. Niagarskú elektráreň dokončili v roku 1895, pričom znamenala začiatok modernej elektrifikácie Ameriky. Nikolovi sa tak splnil jeho veľký sen z detstva, keď ešte ako malý chlapec staval na potoku malé vodné mlyny.

V Spojených štátoch pracoval vo firme Edison CO, čo bolo od detstva jeho snom. Predstavoval si, ako sa spolu podieľa na vynálezoch. Nezhody s Edisonom ho však donútili založiť si vlastnú firmu. Teslovi sa darilo hlavne v patentových vylepšeniach oblúkových lámp. Chcel však vyrábať striedavý prúd. Pretože nenašiel pochopenie u investorov, skončil na ulici. Istý čas sa živil ako robotník. Jeho vynálezy však neostali nepovšimnuté.

Celkovo si Tesla pripísal okolo 700 objavov, no väčšinu z nich si nestihol dať patentovať – len asi 300. Zaoberal sa viacerými futuristickými projektami.

To, čo vieme, je kvapka; čo nevieme, je oceán. Isaac Newton

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková

 

„My milujeme, lebo on nás miloval prvý.“ (1. Ján. 4, 19)

Štvorročný vnúčik príde za svojou babkou s prosbou: „Babka, prosím, kľakni si.“

Babke akosi nedochádza, čo od nej vnúčik žiada. Nechápavo hľadí na chlapca. A tak Dávidko nalieha: „Babka, prosím, kľakni si.“ Babka stále nechápe, ale pretože vnúčik nalieha, tak si k nemu pomaly kľakne.

Keď je už na kolenách, Dávidko sa k nej nakloní a rovno do ucha – tak aby to nikto na svete nepočul – jej celkom potichu zašepká: „Babka, ty si moja najväčšia láska!“

Najkrajšie na svete nie sú veci, ale okamihy. Karel Čapek

 

Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková