Holuby sú známe tých, že aj z veľkej vzdialenosti vedia nájsť cestu domov. Jeden holub, ktorý bol vycvičený na vojenské účely, preletel dokonca viac než 3 700 km aby sa dostal domov.

To bol dôvod, prečo vedci považovali za niečo veľmi pozoruhodné, keď v roku 1988 vypustili vo Francúzsku 3 000 domácich holubov a takmer žiadnemu sa nepodarilo nájsť cestu domov. V čom bola chyba? Vedci zistili, že jedno z vecí, ktoré pomáhajú holubom správne sa navigovať, je magnetické pole našej Zeme. V tomto prípade došlo dva dni pred vypustením holubov na povrchu Slnka k obrovskej erupcii žiarenia. Žiarenie síce dočasne, ale vážne narušilo magnetické pole Zeme. Holuby to zmiatlo až do tej miery, že neboli schopné nájsť cestu domov.

Podobne je to aj s nami. Veľmi ľahko sa môže stať, že pre niečo narušené v nás, ako je nedôvera, nezáujem, ľahkovážnosť alebo cynizmus stratíme v živote ten správny smer – smer, ktorý nás bude viesť k plnohodnotnému životu, k dobru a ku skutočnému prežívaniu lásky. K životu, ktorý budeme prežívať v Božej náruči.

Život mínus láska rovná sa nula ! (Anonym)

Zdroj: Život je zaujímavý

Tvoja cesta viedla cez more a tvoje chodníky veľkými vodami, a nebolo znať tvojich šľapají. Žalm 77,20

Náš text hovorí o tajuplnných Božích cestách. Takisto možeme povedať, že hovorí o jeho cestách, ktoré sa dajú vidieť na jeho stvorení. Jedným z takýchto stvorení, ktoré ilustruje túto tajuplnosť, je zelená korytnačka.

Väčšina korytnačiek žije na súši alebo v sladkovodných jazerách a tokoch. Ale je niekoľko druhov, ktoré sa prispôsobili životu v mori. Zelená korytnačka je z nich najbežnejšia. Jedna z tajuplných vecí , o ktorých sme hovorili sa týka spôsobu, ako táto korytnačka kladie vajíčka. Keď príde čas kladenia vajec, korytnačka  – samica musí zdolať niekoľko vážnych problémov. Po prvé , niečo v jej vnútri jej hovorí, že existuje len jedno miesto, kde môže naklásť svoje vajíčka. A to na pobreží, na ktorom sa vyliahla sama. Nezáleží ,kde sa nachádza v šírom oceáne, raz sa v nej prebudí nutkanie naklásť vajíčka na svojom domácom piesku. To, ako sa dokáže navigovať po oceánskych hĺbkach bez cestičiek a prísť na svoje miesto, zostáva nevyriešenou záhadou. Ona to jednoducho dokáže – a to len preto, aby musela čeliť ďaľšiemu problému – dostať sa čo najďalej na breh, aby vajíčka boli v bezpečí.

Plutvy na plávanie nie sú vhodné na pohybovanie sa po zemi, a tak korytnačka využíva príliv, aby si v tomto úsilí pomohla. Na súš vychádza v noci a keď sa dostane čo najďalej na breh, za pomoci prílivu , tlačí sa a ťahá ešte ďalej.

Plutvami vykope dieru, aby do nej naložila svojich vyše sto vajec. Potom ich opatrne prikryje pieskom a ťahá sa spať do mora. Tento proces trvá od troch do šesť hodín.

Mladé vyliahnuté korytnačky sa vyštverajú z piesku tiež v noci, aby sa vyhli dennej páľave slnka a dravcom, ako sú čajky a jastraby. Ponáhľajú sa k vode a ponoria sa do nej. Vedci, ktorí študujú život týchto korytnačiek nevedia nič o ich zvykoch, ani mieste pohybu potom, keď zmiznú v mori. ich prvý rok zostáva tajomstvom.

Cestu korytnačiek v mori pozná len stvoriteľ. On ich živí rovnako, ako živí vás i mňa v cudzom svete.

 

Všetko, čo dýcha, nech chváli Hospodina! Haleluja!  Žalm 150,6

Napriek tomu, čo ste možno počuli, veľryby nevytrskujú vodu zo svojich nozdier a slony nepijú cez svoj chobot. Obe tieto zvieratá by sa utopili, keby sa im voda dostala do ich dýchacích ciest.

Keď sa veľryba chystá ponoriť, naplní svoje pľúca vzduchom a zadržiava ho, kým je pod vodou. Potom, keď sa vynorí, vydýchne vzduch, ktorý sa medzitým ohrial a zvlhol. Vydýchnutý vzduch pri kontakte s chladnejším okolitým vzduchom kondenzuje a vytvárajú sa prúdy pary, ktoré sa podobajú vode a dajú sa vidieť na veľkú vzdialenosť. Niekedy veľryba vyfukuje tesne pod hladinou, čím vymrští značný objem vody do vzduchu. Avšak táto voda nepochádza z nozdier veľryby.

I keď slon nepije vodu cez svoj chobot, v skutočnosti nasáva vodu do chobota, aby si ju vystriekol do úst. Chobot používa aj na sprchovanie, striekanie vody po svojom tele, aby sa schladil a očistil. Ak niekto dráždi slona v zoologickej záhrade, môže naplniť chobot vodou a ostriekať svojho mučiteľa rovno do tváre.

Voda a vzduch sú absolutne nevyhnutné pre život veľryby aj slona, ale rovnako ako iné cicavce, nemôžu dýchať aj piť naraz. A ani jedno z týchto zvierat nepije cez svoj nos, i keď jedno používa nos, aby si nabralo vodu do úst.

V 150. Žalme, v záverečnej piesni knihy Žalmov, žalmista pozdvihuje svoj hlas k veľkému vrcholu chvály, ako záverečné tóny veľkej symfónie. V tejto chvále poeticky pomýšľa na každú živú vec, na všetky zvieratá, aby vzdávali chválu Bohu. A svojim spôsobom veľryby a slony, vtáky i hmyz to aj robia. Avšak my, ktorým Boh dal oveľa väčšiu inteligenciu než týmto stvoreniam, by sme mu každý deň mali prinášať chválu vo svojom srdci i mysli za všetky nádherné veci, ktoré nám dal a ktoré pre nás urobil.

A zase oni, keď nezostanú v nevere, budú znova vštepení, pretože Bôh má moc zase ich vštepiť.  Rim 11,23

Tisíce rokov bolo jablko symbolom niečoho dobrého – dobrého na chuť , dobrého na pohľad, a dobrého pre naše zdravie.

O úlohe , ktorú v živote zohrávajú jablká, sa v histórii narozprávalo veľa legiend. Trójsku vojnu údajne vyvolalo jablko. Legenda o Wiliamovi Tellovi je zaujímavá hlavne kvôli jablku, údajne umiestnenéu na hlave jeho syna, ktoré mal prestreliť šípom. Jablká sa spomínajú v starých spisoch Babylonu, Číny a Egypta, ako aj v Biblii.

Staré príslovie ,,jedno jablko denne a nepotrebujete doktora,, má istý zdravotný základ. Lekári píšu, že deti (kojenci) , ktorým sa dáva jablčná výživa majú menej kolík a vyrážok a zriedka majú bolestivo pokazený žalúdok. Okrem toho, v Anglicku zistili, že deti, ktoré jedli čerstvé jablká každý deň mali menej zubných kazov než tie, ktoré ich nejedli.

Človek ktorý študuje jablká sa nazýva pomológ. A podľa pomológov sa jablká nemnožia dobre, keď sa pestujú zo semena. Z každého jablčného semena vyrastie strom, ktorého ovocie je o niečo iné než jablko, z ktorého pochádza semeno. Teda nie div, že dnes existuje viac než desať ťisíc odrôd jabĺk.

Ak chcete vypestovať jabloň, ktorá bude rodiť také jablká, aké máte radi, musíte vziať z obľúbeného stromu živú vetvičku a implantovať ju do iného stromu postupom, ktorý sa nazýva štepenie. Vetvička vyrastie a bude rodiť presne také jablká, aké chcete – bez ohľadu na to, aký druh jabĺk rastie na ostatných konároch.

Ako to naznačuje náš text, Pavel píše o štepení v liste Rimanom v 11. kapitole. On, pravda diskutuje o štepení olivovníkov. Avšak či olivy , či jablká, duchovné ponaučenie je rovnaké. Totiž , aby Židia, o ktorých Pavel píše, alebo ktokoľvek iný, mal charakter, ktorý je pre Boha prijateľný, musí byť duchovne vštepený do Ježiša, ktorý je tým živým stromom.

 

 

Daj, aby som išiel chodníkom tvojích prikázaní, lebo v tom mám svoju záľubu. Žalm 119,35

Babôčka osiková je motýľ, ktorý žije na britských ostrovoch. Ako húsenica obľubuje brezové listy a nebude jesť nič iné. Ale keď príde čas a prejde do štádia kukle, opustí brezový strom a veľmi zaujímavým spôsobom si na najde iný strom v istej vzdialenosti. Tu strávi obdobie pokoja predtým, než sa objaví ako zrelá urastená babôčka osiková. Podľa modelu, húsenice spadnú zo stromu , keď príde pravý čas a vydajú sa priamou čiarou v  rychlosťou asi meter za minutu. Pre húsenicu je to veľmi rýchly krok. Istý vedec, ktorý tieti húsenice študoval uviedol, že bez ohľadu na to ktorým smerom sa začali plaziť, vždy šli priamym smerom takmer 100 metrov. V tomto mieste značne spomalili, zahli a zamierili k najbližšiemu stromu, bez ohľadu na to akého bol druhu. Po niekoľkých dňoch na strome sa zmenili na visiace kukly.

Tento vedec bol zvedavý, ako húsenice dokázali cestovať priamym smerom. Nám sa to môže zdať jednoduché. Ale pamätajte, že húsenice sú veľmi malé v porovnaní s terénom okolo nich, a vzdialenosť, ktorú prejdu je, ako by sme my mali ísť asi tri kilometre – vždy rovno a bez kompasu.

Odpoveď prišla počas jedného oblačného a tmavého dňa. V ten deň si vedec všimol , že keď húsenice spadli zo stromu, nešli priamou cestou. Bezcieľne blúdili sem a tam. Ale o chviľku vyšlo slnko, a húsenice sa náhle vydali priamym smerom. Tak sa teda zistilo, že húsenice pri plazení udržujú priamy smer za použitia slnka ako kompasu. Takto dokážu nájsť svoj cieľ a môžu prejsť do štádia spánku, z ktorého sa vykuklia ako babôčky osikové.

Ľudia bez osvetlenej cesty nevedia, čo sa od nich požaduje. Avšak keď svetlo Božej lásky im svieti na cestu jeho zákona, môžu nájsť svoj skutočný cieľ.