„Moje ústa budú hovoriť múdrosť, a to, o čom rozmýšľa moje srdce, je rozumnosť.“ (Žalmy 49, 4)
Ako 16-ročný som sa prihlásil na kurz automechanikov, ktorý organizovala stredná škola, na ktorej som študoval. Všetci v kurze sme veľmi obdivovali a vážili si nášho učiteľa. Boli sme rozdelení na skupiny a každá dvojica mala pridelený jeden starší automobil. Našou úlohou bolo rozobrať všetky pohyblivé časti auta, najmä motor. Mali sme premazať ložiská, vyčistiť ventily a vykonať aj ďalšie práce, ktoré sa robili na autách pred 55 rokmi.
Nakoniec sme mali všetky súčiastky znova poskladať. Potom prišla rozhodujúca skúška. Ak sa nám auto podarilo naštartovať, obstáli sme. Inak… Vlastne si už nespomínam, čo by sa stalo, keby sa nám to nepodarilo. Naše auto však s veľkým rachotom naštartovalo. Niekoľkí študenti naň vyliezli a víťazoslávne sme sa previezli okolo budovy.
Malo to však jeden háčik. Niekoľko súčiastok nám zvýšilo. Náš učiteľ bol našťastie taký láskavý, že napriek tomu sme dostali dobrú známku. V takom aute by som sa však neodvážil ísť viac než pár metrov.
Pri našom chápaní vecí nezapadá vždy všetko do seba, aj keď by sme boli radi. Sú veci, ktoré akosi „zvyšujú“. Možno nám to chce pripomenúť, že naše chápanie a rozum majú predsa len svoje hranice.
„Pozoruj rozumom, počúvaj srdcom.“ (Turecké príslovie)
Zdroj: O kráse človeka – M. Bieliková