Ty si mojou skrýšou, zachováš ma od súženia. Žalm 32,7
Silný prenikavý hlas amerického bučiaka je niekedy počuť až na vzdialenosť 5 kilometrov. Tomuto príbuznému volavky sa často hovorí ,,hromová pumpa,, pretože jeho ozvenovitý hlas sa podobá zvuku staromódnej pumpy. Bučiak sa často opisuje ako plachý. Nie je to však pravda, pretože jeho prirodzeným zvykom je pohotovo čeliť blížiacemu sa človeku. Keď sa vyprovokuje, kráča pomaly, ale rozvážne smerom k votrelcovi, naťahujúc svoj dlhý úzky zobák. Ďobnutie týmto zobákom môže spôsobiť veľmi bolestivú ranu. Preto niet sa čo diviť, že tento vták má len málo prirodzených nepriateľov.
Fascinujúcou vlastnosťou amerického bučiaka, ktorou sa môže chváliť len málo vtákov, je páperové perie. Je to zvláštne perie, ktoré sa nikdy nevymieňa, ale rastie nepretržite na dvoch miestach jeho tela – na hrudi a na chrbte. Pritom ako rastie, končeky páperového peria sa sústavne strapkajú na páper, ktorý pokryje ostatné perie. Po jedle bučiak vtiera svoju hlavu do zhluku páperového peria, až kým nevyzerá ako by bol posypaný múkou. Tento páper si bučiak ponechá, aby vpil špinu a mastnotu, a potom si ho vyčeše zvláštnym hrebeňom na jednom zo svojich prostredných prstov. Perie sa stáva odolným proti vode vďaka olejovitému sakrétu z ošpeciálnej žľazy, ktorá sa nachádza na konci chvosta.
Keďže bučiak veľmi dobre splýva s trávou a slamou v močiaroch, v ktorých žije, jeho typickou reakciou na nebezpečie je zmrazený postoj so zobákom smerujúcim k oblohe. Počas veterných dní bučiak kolíše svoje telo, ako by bol hromadou rákosia vo vánku.
Tak, ako sa bučiak v prípade nebezpečenstva prispôsobí okoliu, aby vyzera ako jeho súčasť, aj kresťan môže v čase nebezpečenstva utiecť ku Kristovi a skryť sa v ňom ako vo svojom Spasiteľovi. Za takých okolností môže Božie dieťa zostať v istote, že u neho je isté, až kým nebezpečenstvo nepominie. Nemusí sa snažiť vyriešiť problémy sám, ale môže spoliehať na Ježiša, že zariadi všetko potrebné.
