„Píšem vám, deti, lebo pre jeho meno sú vám odpustené hriechy.“ (1. Jánova 2,12)

Veľmi živo si pamätám na situáciu, keď náš prvorodený syn prvýkrát vážnejšie ochorel. Ako čerství rodičia sme po troch dňoch vysokých horúčok vydesení volali na pohotovosť. Otrávená sestra nám povedala, že teda môžeme prísť, ale nech počítame s tým, že je plná čakáreň a či to vôbec stojí za to.

Po hodine čakania, ktorá sa nám vďaka kriku nášho syna subjektívne zdala oveľa dlhšia, som si spomenul, že na tejto klinike predsa pracuje ako lekár brat zo zboru. Jeden telefonát všetko zmenil. Stačilo vysloviť jediné meno a otrávená sestra bola hneď ochotnejšia. „To ste mali povedať hneď, že ste od pána profesora XY! Poďte ďalej!“ (Tu je na mieste povedať, že protekciu vôbec nemám rád a ospravedlňuje ma len skutočnosť, že sme sa naozaj, ale naozaj veľmi báli).

Aj na poslednom súde sa zdanlivo beznádejná sitácia zmení v okamihu, keď vyslovíme jediné meno. „To ste mali povedať hneď, že ste od Ježiša! Poďte ďalej!“

„Pane, dovolávame sa Tvojho mena a prosíme o odpustenie, aj keď si ho nezaslúžime.“ (Michal Balcar)

Zdroj: S dôverou na teba čakáme – zamyslenie na každý deň