Idris bol žobrák. Deň čo deň takmer pol storočia žobral na trhovisku Pasar Baru v Jakarte. Mal chromú nohu a to mu bránilo pracovať a zarábať si tak na živobytie. Nemohol tak ako jeho bratia tlačiť ťažké naložené káry, nemohol pracovať v prístave, nemohol robiť poslíčka ani obrábať pole. No chromá noha – to bola len tá menšia časť jeho životnej tragédie. Idris bol totiž aj slepý.

Jeho rodičia dospeli k názoru, že tieto dva dôvody sú dostačujúce na to, aby začal robiť jediné, čo mohol – žobrať. Zasvätili ho do umenia ako osloviť ľudí a vzbudiť v nich súcit. Časom mu dokonca zaistili možnosť žobrať na trhovisku v Jakarte. To bolo jeho živobytie.

Chromý a slepý žobrák v chudobnej štvrti Jakarty nemá ustlané na ružiach. Idris vedel, aké to je, celý deň žobrať a potom si ísť s prázdnym žalúdkom ľahnúť na rohož v pasáži domu, kde spával. Aj v to júnové ráno žalostne prosil o milodary. Práve okolo neho prechádzali dvaja muži. Keď počuli jeho prosbu o almužnu, zastavili sa a prezerali si úbožiaka oblečeného do starých handier. Potom jeden z nich vybral stodolárovú bankovku a vložil ju žobrákovi do dlane.

Citlivé slepcove ruky bankovku ohmatali. S určitosťou vedel, že sú to peniaze – ale koľko? Otočil sa za krokmi odchádzajúcich darcov a jazykom, ktorému cudzinci nerozumeli, na nich zvolával Alahovo požehnanie. Idris mal šťastie, že celú scénu pozoroval starý dôstojník indonézskej armády.

Tento dobrý muž zo strachu, aby sa peniaze nedostali do iných rúk, ako boli určené, rýchlo pristúpil k Idrisovi. Vedel, že sa k nemu čoskoro nahrnú jeho „priatelia“, a kým sa stihne spamätať, zas bude bez peňazí. Zašiel s ním teda k dôveryhodnému zmenárnikovi a počkal, kým si uložil celú, poctivo prepočítanú sumu v rupiách do svojej kapsy.

Idris si k telu pritískal tašku, ktorá ešte nikdy neniesla taký majetok. Cítil sa veľmi bohatý – dostal 34 500 rupií. Ako mávnutím čarovného prútika sa stal niekým, kto „má“. Starý žobrák sa rozhodol, že prestane žobrať a prenechá svoje miesto niekomu inému. Ako naozajstný boháč prežije zvyšok života v príjemnom odpočinku.

Tento príbeh ma dosť znepokojuje. Nielen preto, že je pravdivý a stal sa nie tak dávno. Ani preto, že sto dolárov nie je majetok, ktorý by mohol komukoľvek zaistiť doživotnú existenciu, a to ani v Jakarte. S pomocou „priateľov“ sa niekoľko tisíc rupií môže roztratiť tak rýchlo, že skôr, ako si to Idris uvedomí, bude musieť znovu žobrať.

V tomto príbehu však nachádzam spojitosť so životom každého z nás. V duchovnom zmysle slova sme my všetci chudobní, úbohí a slepí. Boží Syn nám dal dar nesmiernej ceny – večný život. Ako ľahko si niekedy necháme tento dar ukladnúť „nepriateľom“, ktorý sa snaží odviesť našu pozornosť na niečo iné, oveľa manej cenné!

Šťastie nezávisí od toho, čo všetko človek vlastní. Dôvod, prečo môže byť kresťan šťastný a radostný, tkvie vo vnútornej pravdivosti a v pokoji, ktorý môžeme násjť jedine v Ježišovi Kristovi.

 

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová