Spomínam si na to ráno, keď mi rodičia oznámili, že pôjdeme na dovolenku do Mexika. Nemám nič proti dovolenkám. V prípade mojich rodičov však určite nešlo o bežné oddychovanie. Rozhodli sa, že budú pomáhať utečencom z Nikaraquy a El Salvadora.

Použil som všetky svoje rečnícke schopnosti, aby som rodičov prehovoril, nech mi dovolia zostať doma. Už som skoro dospelý, mám predsa šestnásť! Rozhodné rodičovské NIE však spečatilo môj osud.

Po prílete na miesto sa rodičia dali ihneď do práce a po štrnástich hodinách intenzívneho nasadenia boli úplne vyčerpaní. Uložili sme sa na podlahu v improvizovanej ordinácií. Bola to asi najhoršia noc v mojom živote.

Už od skorého rána čakalo na ošetrenie mnoho pacientov. Medzi čakajúcimi som si všimol malého vychudnutého chlapca. Nohu mal ovinutú špinavou handrou. Jeho matka sa ma spýtala, či som doktor. Lámanou španielčinou som jej vysvetlil, že nie, ale že môj otec je lekár. Prosila ma, aby som sa pozrel na nohu jej syna. Odmotal som handru. Dokonca aj ja som rozpoznal, že ide o gangrénu.

„Ihneď musí ísť na operáciu,“ povedal som a doviedol ho do improvizovanej ordinácie. Otec práce operoval. Po niekoľkých minútach som sa osmelil a spýtal sa: „Oci, môžeme pre toho chlapca niečo urobiť?“

Otec sa na mňa ani nepozrel, len mi hodil veľkú pinzetu a povedal: „Môžeš mu pomaly namáčať nohu do vlažnej vody a odstraňovať odumretú kožu.“

Chvíľu som na neho nechápavo pozeral a potom som sa zmohol len na: „Čože?“

Našiel som staré umyvadlo a naplnil ho čistou vodou. Matka položila svojho syna na podlahu a chorú nohu sme ponorili do vody. Po chvíli som začal pinzetou odstraňovať odumretú kožu. Nikdy nezabudnem na vďačný pohľad tej ženy, ktorá ma po celý čas sledovala.

Neskôr na mňa otec zavolal: „Urobil si to dobre, prines ho sem.“ Preniesol som chlapca na operačný stôl. Operácia bola úspešná, nohu sa podarilo zachrániť.

Po zvyšok dňa som zostal pri otcovi ako jeho asistent. Pracovali sme dlho do noci. Podával som mu nástroje a robil všetko, čo mi povedal. Mama mi priniesla tanier ryže a malej čiernej fazule. Kým som jedol, zastúpila ma na „operačnej sále“.

Večer sme si zas ľahli na zem. Tentoraz som spal veľmi tvrdo. V nasledujúcich dňoch som pichal pacientom injekcie, pomáhal som otcovi pri operáciách alebo mame pri ležiacich pacientoch. Tie dva týždne ubehli ako voda. Keď nás z tábora odvážali na letisko, cítil som smútok aj radosť. Smútok preto, lebo by som ďalej rád pomáhal. Radosť preto, lebo pri bráne sa hral ten malý chlapec a očividne sa uzdravoval.

V lietadle mi otec povedal: „Chlapče, vykonal si tam veľa dobrého, som na teba hrdý.“ Potom mi podal malý darček. Keď som otvoril krabičku, bola v nej stará pinzeta, ktorou som čistil chlapcovu nohu.

Stále ju mám odloženú, je pre mňa symbolom nezištnej služby a praktickej pomoci. Symbolom toho, že aj to málo, čo dokáteme, môže pre niekoho znamenať veľmi veľa.

Zdroj: Cesta ku Kristovi s príbehmi – Ellen G. Whiteová