„Jake mnohé a veľké sú tvoje skutky, Hospodine! Všetky si múdre učinil! Zem je plná tvojho imania. Všetko to tvorstvo očakáva na teba, aby si im dal pokrm, keď tomu čas.“ (Žalm 104, 24. 27)

„Kedy tam už budeme?“

„Už sa to pýtaš desiatykrát,“ povedala moja staršia sestra z predného sedadla.

Mama sa obzrela spoza volantu. Práve sme šli po prašnej ceste. „O chvíľu sme tam.“

„Konečne,“ povedala som. „Už je načase.“ Bolo mi horúco a bol som smädný. Môj mladší brat a náš pes sedeli vedľa mňa. Mali sme za sebou dlhú cestu. Šli sme na spoločný piknik so známymi.

Aj našej Akse bolo horúco. Hlavu si položila na moje nohy a dychčala s vyplazeným jazykom. Hladkal som ju po hlave. „Už to nebude dlho trvať,“ zašepkal som jej. Vedel som, že aj jej sa už chce vyskočiť z auta a vystrieť si nohy. Keď sme konečne prišli do nášho kempu, boli tam už zaparkované tri alebo štyri autá. Niektorí si práve chystali veci na opekanie. Bratranec sa hral s loptou. Len čo som vystúpila z auta, volal ma k sebe. Aksa behala popri nás.

Kamarátka mojej mamy tam bola s malým dieťaťom. Keď uvidela našu Aksu, rýchlo zdvihla dieťa na ruky.

„Našej Aksy sa vôbec nemusíte báť. Ona má rada deti. Niektoré si dokonca sadli na jej chrbát, keď ležala. Naozaj mu neublíži,“ povedala som. Položila dieťa na zem a ono sa začalo hrať s jej srsťou a hladkať ju. Mama stála pri ňom a dávala pozor. Ale potom spokojne nechala svoje dieťa hrať sa s Aksou.

„Aksa, ku mne!“ Zakričal som a rozbehol sa za loptou. Po chvíli som si však uvedomil, že za mnou nebeží. Stále stála pri tom dieťati. „Aksa! Ku mne!“ zakričal som znovu. Namiesto toho, aby bežala za mnou, sadla si a ostražito vetrila. Ale pretože som sa veľmi chcel hrať, nechal som ju tak. Dospelí chystali jedlo a my sme sa hrali, keď zrazu každý strnul od ľaku – štrkáč! Keď som sa pozrel smerom, odkiaľ zvuk prichádzal, vyrazilo mi to dych. Pri krovinách sa spokojne hralo to malé dieťa a vôbec netušilo, aké nebezpečenstvo mu hrozí. Aksa bola stále pri ňom.

Potom sa všetko udialo veľmi rýchlo. Zdesená matka dieťaťa vykríkla. Jeho otec ozlomkrky uháňal k nemu. Ďalší muž schmatol lopatu. Ale všetko bolo už neskoro. Had sa vymrštil smerom k dieťaťu. V tom istom okamihu Aksa skočila na dieťa a zvalila ho na zem. Jedovaný zub štrkáča sa zaboril do Aksinho krku.

Otec schytil dieťa a druhý muž udrel hada po hlave. Ja som sa rozbehol k Akse, ktorá ležala na boku v špine. Krk jej viditeľne opúchal. Zakričal som na strýka, aby ju rýchlo odniesol do nášho auta.

„Deti, ihneď nastúpte do auta!“ volala mama. Priložila jej na krk kocku ľadu a prikázala nám, aby sme ich držali na mieste, kde ju had pohrýzol. Potom naštartovala.

Nikdy som nevidel mamu ísť tak rýchlo. Ale aj keď sme šli najrýchlejšie ako sme mohli, cesta do mesta trvala pomerne dlho. Mama naštastie presne vedela, kde sa nachádza veterinárna stanica. Ja som sa celou cestou modli: „Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela. Bože, prosím ťa, nedovoľ, aby Aksa zomrela.“

Keď sme tam prišli, mama ju niesla dnu a ja som jej otváral dvere. V ordinácii ležala na chladnom stole ako handrová bábika. Mala také napuchnuté hrdlo, že sotva mohla dýchať. Oči mala zavreté. Veterinár jej pichol do opuchnutého miesta injekčnú ihlu a vytiahol odtiaľ veľa tekutiny. „Dúfam, že to zmierni tlak v prieduškách,“ povedal. „Najnebezpečnejšie je teraz pre ňu práve to, že nemôže dýchať.“

Viac pre ňu urobiť nemohol. Všetci sme dúfali, že štrkáč jej nevstrekol príliš veľa jedu do tela a že Aksa bude žiť. Povedal, že šanca na prežitie je 50:50.

Vzali sme ju domov. Celú noc sa nič nezmenilo. Boli sme stále pri nej. Núkali sme jej piť, ale za 9 dní vypila sotva dúšok vody. Až na desiaty deň, keď som sa vracal zo školy, čakali ma pri bránke. Bola opäť v poriadku!

Naša Aksa žila potom ešte dlho. Odvtedy sa už nestalo, aby ma neposlúchla. Prečo ma v ten deň neposlúchla? Keby ma poslúchla, štrkáč ju nemusel uhryznúť. Ale to dieťa by už možno nežilo. Verím, že dobre vedela, prečo ma neposlúchla.

„Ak máš lásku v srdci, vždy máš čo dať.“ (Anonym)

 

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16