„Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a že sa stávate mojími učeníkmi.“ (Ján 15,8)

Toto je príbeh pozemku, ktorý túžil stať sa záhradou. Rozprávanie sa začína u farmára, ktorý ho kúpil za nemalá peniaze. Potom vybral semená tej najlepšej kvality a rozosial ich do rozoranej pôdy všade, kde sa dalo. Pozemok sa zaradoval. Vždy túžil stať sa záhradou. A okamžite sa zo všetkých síl snažil čo najrýchlejšie plodiť tie najkrajšie kvety. Potom sa však pozrel, čo z neho vyrastá, a zdesil sa. Všade len burina, bodľačie, boľševník a iné nevzhľadné rastliny. Pozemok bol zhnusený sám zo seba.

Predtým než ho farmár kúpil a obrobil, mu bolo jedno, čo na ňom rastie, a tak sa burina rozšírila všade. Jej korene siahali hlboko do zeme. „Ako môžem byť užitočný, keď na mne rastie tá odporná burina?“ pýtal sa pozemok sám seba. „Každý predsa vie, že záhrada musí byť najprv zbavená všetkej buriny, aby mohli vzísť ušľachtilé rastliny.“

Pozemok sa teda začal sústrediť na vykynoženie buriny. Túžil spolupracovať s farmárom, aby otravné rastliny čo najskôr zmizli a namiesto nich sa z zazelenala krásna záhrada. Bojoval a drel. Robil všetko pre to, aby sa buriny zbavil, ale nevedel presne ako. Návody na vytrhávanie buriny boli nejasné a navzájom si odporovali. Pozemok sa dopočul, že keď sa zbaví všetkých stoniek i listov, farmár by mal hádam prísť a zničiť korene. Ak vraj vykoná svoj diel práce, farmár už prácu dokončí. Lenže problém bol v tom, že sa nedokázal zbaviť žiadnej buriny. Počul, že sa musí veľmi snažiť a prekonať burinu, ale nevedel, ako by to mal urobiť.

Týždne ubiehali jeden za druhým a burina veselo rástla ďalej. Tí, čo pozemok poznali, a nakoniec aj pozemok sám, sa pýtali, či to s odstránením nechcených rastlín myslí úprimne. Ktosi vyhlásil, že pozemok by sa nemal pokúšať zbaviť všetkej buriny, ale koncetrovať sa na jeden druh rastliny. Tak by to bolo ľahšie.

Lenže pozemok nebol schopný zbaviť sa ani jedinej stonky. Boli chvíle, keď strácal nádej, že by sa čokoľvek mohlo zmeniť. Potom si znovu predstavil záhradu, ktorá by na ňom mohla vyrásť – lenže všetka snaha zbaviť sa otravnej a nezničiteľnej buriny bola márna.

Jedného dňa dospel pozemok k záveru, že z neho nádherná záhrada nikdy nebude. A práve vtedy sa na pozemku objavil farmár s vynikajúcimi správami. Farmár prichádzal už aj predtým, ale pozemok bol natoľko zaneprázdnený bojom s burinou, že jeho slovám nevenoval pozornosť. V ten deň však farmár oznámil pozemku takmer neuveriteľnú vec. Na prvý pohľad sa zdalo, že je v absolútnom protiklade so všetkými zásadami záhradníčenia: „Pozemok nie je zodpovedný za odstránenie buriny. Musí to urobiť záhradník. On musí vytrhať všetku burinu.“

Pozemok tomu nechcel uveriť. Kto kedy počul o záhradníkovi, ktorý by trhal burinu? Každý predsa vie, že pôda sa musí najskôr sama zbaviť škodcov a až potom príde záhradník a bude ju obrábať. Pozemok sa s názorom farmára jednoducho nedokázal stotožniť. Lenže aj tak už nemal žiadne iné možnosti. Buď tomu uverí, alebo môže na sen o záhrade zabudnúť.

Odovzdať sa teda do záhradníkových rúk a nechal ho, aby vykorenil burinu. Záhradník pracoval dôkladne a vyťahoval burinu aj s koreňmi, nielen stonky alebo listy. Vďaka tomu mohli na pozemku začať rásť ušľachtilé rastliny.

Čas ubiehal a pozemok sa menil na záhradu. Stále bol obrábaný a skrášľovaný. Prijímal ďalšie a ďalšie sadenice, sal vodu, ktorou bol zalievaný, a užíval si slnko, ktoré ho hrialo. Rastliny v záhrade vykvitli  a priniesli úrodu: jedny stonásobnú, iné šesťdesiatnásobnú a ďalšie tridsaťnásobnú.

„A zase iné padly na dobrú zem a vydaly užitok, niektoré sto, a niektoré šesťdesiat a niektoré tridsať.“ (Mat. 13,8)

Zdroj: Moderné podobenstvá Morris L. Venden