Citáty

No múdrosť – kde ju možno nájsť? Človek nepozná jej cenu… Nedá sa zaplatiť rýdzim zlatom a striebro nevyváži jej cenu… Cena múdrosti je nad perly… Človeku potom povedal: ‚Pozri, bázeň pred Pánom, to je múdrosť, a strániť sa zlého – to je rozumnosť.’„

Jób 28,12.15.18.28

Múdrosť preváži hocaké bohatstvo.

Sofokles

Biblia a peniaz

Každé dieťa, ktoré prišlo do sirotinca, malo svoj životný príbeh. Jedným z nich je príbeh Williama Readyho, ktorý sa narodil v chudobinci v Londýne začiatkom roku 1860. Jeho matka zomrela krátko po pôrode a nechala ho spolu s ďalšími deviatimi súrodencami otcovi, ktorý bol alkoholik a v roku 1865 zomrel. Desať detí osirelo.

Po smrti otca sa William so súrodencami vypýtali preč z chudobinca. Vymysleli si, že majú príbuzného, ktorý na nich čaká. V skutočnosti nemali kam ísť, ale chceli ujsť zo zlých podmienok v chudobinci. Deti žili na uliciach, jedli odpadky, občas pomarančovú kôru, ohryzok z jablka, či zhnitý banán, ktorý našli v odpadkovom koši. Čokoľvek, čo mohlo zmierniť ich ukrutný hlad, uchmatli a s pôžitkom prehltli. William dokonca niekedy zbieral a jedol cigaretové ohorky, aby mal aspoň niečo v žalúdku. Cez víkendy chodil William so staršími bratmi do krčiem, kde spievali a robili akrobatické cviky za jednu alebo dve penny.

Vo veku dvanásť rokov si ho všimol jeden kresťan. Opýtal sa ho, či by chcel bývať v sirotinci. William ochotne súhlasil. Nie preto, že by vedel, čo je sirotinec, ale preto, že všetko iné vyzeralo lepšie než život, ktorý viedol.

Po prvom týždni William Ready vôbec nebol šťastný. Odviedli ho do sirotinca na Ashley Down, ktorý založil George Müller. Tam ho od hlavy po päty vydrhli, ostrihali, a musel nosiť uniformu – hnedé menčestrové nohavice, bielu košeľu, zapínaciu vestu a tmavomodrý kabát. Vychovávateľovi povedal, že sa cíti, ako vykrmované kurča. A čo bolo najhoršie, že každý deň musel chodiť do školy. Učiteľ hneď zistil, že nevie čítať ani písať. Takže vo veku dvanásť rokov sa začal učiť spolu s deťmi, ktoré skončili materskú školu.

Nakoniec si William na rutinu zvykol a po niekoľkých rokoch sa stal jedným z najlepších študentov. Pani Frenchová, ktorá mala na starosti hľadať chlapcom prácu, sa Williama opýtala, či by sa chcel stať mlynárom. Myslel si, že by to mohlo byť dobré povolanie. Čoskoro sa priblížil jeho posledný deň v sirotinci. Tak ako všetky deti, ktoré opúšťali sirotinec, William dostal tri nové súpravy šiat. Sirotinec tiež zaplatil za jeho vyučenie.

Posledná vec, ktorú muselo každé dieťa pred odchodom absolvovať, bol záverečný pohovor s Georgom Müllerom, zakladateľom sirotinca. George zdvihol hlavu od písacieho stola, keď niekto zaklopal. „Vstúpte,“ povedal.

William vstúpil do pracovne a George mu ukázal, aby sa posadil.

„Tak chlapče, prišla chvíľa, kedy nás opúšťaš,“ milo sa mu prihovoril.

„Áno, pane,“ dodal úctivo William.

George vytiahol zo zásuvky vo svojom stole mincu o hodnote dvoch šilingov a šesť pencí.

„Vystri ruky, chlapče,“ povedal a vzal do ruky Bibliu; ktorá ležala vedľa na stole.

Keď William vystrel ruky, George položil Bibliu do jeho pravej ruky a mincu do ľavej. „Toho, čo máš v pravej ruke, sa môžeš pevnejšie držať než toho, čo držíš v ľavej, že áno?“ opýtal sa ho.

William prikývol.

„Takže, všade kamkoľvek pôjdeš, pamätaj na to. Keď sa budeš pevne držať učenia Biblie, Boh ti vždy dá niečo, čo budeš môcť držať v druhej ruke.“

Potom sa George za Williama pomodlil, potriasol mu ruku a zaželal všetko najlepšie do života, ktorý ho čaká.

Zdroj: www.dobreranko.sk

„Nadobudnúť múdrosti, oj, o koľko je to lepšie ako zlato! A nadobudnúť rozumnosti je výbornejšie nad striebro.“ (Prísl. 16,16)

V čase, keď mobilné telefóny vôbec neexistovali a telefón mal doma len málokto, šiel chlapec na poštu, pretože si potreboval zavolať. Poprosil telefonistku, aby mu vytočila číslo, ktoré jej podal. „Dobrý deň, pán Anderson. Nepotrebujete niekoho, kto vám pokosí trávnik, zájde na poštu, nakúpi a postará sa o ostatné maličkosti v domácnosti? Á, vy už niekoho máte? Ste s tým človekom naozaj spokojný? Tak dobre. Do videnia, pán Anderson.“ Keď chlapec pracovníčke poďakoval a zaplatil, povedala mu: „Počkaj chvíľu. Ak si hľadáš prácu, možno by som pre človeka ako si ty niečo mala.“ „Ďakujem, pani. Ja už mám prácu,“ odvetil chlapec. „Ale veď som práve počula, že si chcel pracovať pre nejakého pána Andersona…“ „Nie, pani,“ odpovedal chlapec, „pochopte, ja som ten, kto u pána Andersona pracuje. Chcel som si len overiť, čo si o mne pán Anderson myslí a či je s mojou prácou spokojný.“

„Zameraj sa viac na prípravu mladých ľudí na cestu a menej na prípravu cesty pre mladých ľudí.“ (Benjamin Barr Lindsey)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

„Lepší ten, kto je pomalý do hnevu, ako silák, a kto panuje nad svojím duchom, ako ten, kto zaujal miesto.“ (Prísl. 16,32)

Zistila som, že keď si ráno nenájdem čas na Božie slovo a osobnú modlitbu, oveľa skôr strácam trpezlivosť a rozhnevám sa aj pre bezvýznamné veci. Nedávno mi potrebu každodenného osobného stíšenia pripomenul aj môj syn Andrej. Náhodou sa mu podarilo rozliať mlieko a ja som okamžite spustila spŕšku ostrých výčitiek a pripomienok. Ukončil ju Andrej, keď potichu a nesmelo poznamenal: „Mami, zabudla si poprosiť Ježiša, aby ti pomohol byť dnes milou a láskavou?“

„Obvykle som si do diára napísať: „7:00 – 7:30 – modlitba“. Často sa mi však stávalo, že som to nedodržal. Preto si teraz do diára píšem: “ 7:00 – 7:30 – Boh“. To už je akosi ťažšie zanedbať.“ (Don Postema)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16

„A odpovedal a riekol mu: Toto je slovo Hospodinovo k Zorobábelovi hovoriac: Nie silou ani mocou, ale mojích Duchom, hovorí Hospodin Zástupov.“ (Zach. 4,6)

Niccolo Paganini začal hrať svoj husľový koncert – a v tej najťažšej pasáži mu praskla jedna struna. Ľudia sa pousmiali a čakali, ako veľký umelec zareaguje. Ale on sa nevzdal. Pokračoval ďalej na troch strunách, ale vtom mu praskla aj druhá. Ak chcel z dvoch hrubších strún vyľúdiť vysoké tóny, musel trochu pritlačiť. Neuplynulo však veľa času a tretia struna – prásk! Vtedy Paganini na chvíľu prestal hrať, zdvihol ruku a počkal kým obecenstvo úplne stíchlo. Potom povedal: „Len jedna struna a Paganini!“ Vzal do rúk husle a na jednej strune dokončil jeden z najkrajších husľových koncertov, aký kedy zaznel.

Len ty a Boh – to stačí na to, aby mohol tvoj život zaznieť v tých najkrajších tónoch.

„Kresťania by mali byť ako kanvica na čaj – spievať aj vtedy, keď sú po krk v horúcej vode.“ (Anonym)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 10