Vaša ozdoba nech nie je vonkajšia: zapletené vlasy, navešané zlato, naobliekané šaty, ale skrytý človek srdca, to jest neporušiteľný a pred Bohom veľmi vzácny duch krotkosti a tichosti. 1 Petr 3,3.4

Na prelome 20. storočia moderné ženy používali na ozdobovanie svojich klobúkov a šiat perie vtákov. V niektorých prípadoch sa používali celé vtáky. Mnohým druhom hrozilo, že budú úplne vyhubené kvôli ich periu. Jeden z najkrajších vtákov, ktorému hrozilo vyhynutie bol lyžičiar – veľký ružovo – biely vták s výrazným červeným chrbtom. Svoje pomenovanie dostal na základe veľkého červeného sfarbenia na chrbte a plochého zobáka v tvare lyžice. Ten mu slúži na to, aby sa kŕmil bahnom vodných nádrží a plytkých kalojemov tam, kde žije. Vďaka prísnym ochranárskym metódam sa tento vták pozoruhodne vrátil na scénu. Príroda pomohla beznádejnému mladému lyžičiarovi pestrému v jeho zápase o prežitie. Ponúka mu trvalé útočisko v ťažkej pokrývke mangrovníkov, pod ktorými si rodičia tohto vtáka robia hniezda. Tam sa o mláďatá pozorne starajú, kým nevedia zaletieť k plytkým vodám, kde je ich potrava.
Jeden vedec chcel preskúmať hniezdiace zvyky lyžičiarov pestrých. Modrou farbou označil okraj hniezda, ktoré chcel pozorovať. Tak sa hruď týchto vtákov automaticky zafarbila, keď sa usadili na vajíčkach. Táto metóda sa osvedčila pri iných druhoch vtákov, ale v tomto prípade nefungovala až tak dobre. Keď sa rodič – samec priblížil k čerstvo nafarbenému hniezdu, zdalo sa že uprene skúma zafarbenú časť hniezda a potom zosadol, aby sa presvedčil, či vajíčka zostali nedotknuté. Z hniezda začal odstraňovať zafarbené kúsky stebiel, pričom ich opatrne vyberal za nenafarbené konce. Vybral každé stebielko,  dokonca aj tie, ktoré mali ten najmenší náznak farby a až potom sa usadil na vajíčkach.
Tak, ako tento lyžičiar nepoškvrnil svoju prirodzenú krásu farbou, aj my si máme udržať svoj prirodzený vzhľad a pestovať vnútornú krásu, ktorá robí aj najnevzhľadnejšieho človeka krásnym.