Najláskavejšie dieťa

Docent Leo Buscaglia raz vyhlásil súťaž o najláskavejšie dieťa. Mnohí rodičia prihlásili svoje podarené ratolesti, deti svojich najlepších kamarátov.
Víťazom sa nakoniec stal švorročný chlapec. Jeho susedovi, bol to starší pán, zomrela mu prednedávnom manželka. Keď raz tento chlapec videl, ako sused vo vedľajšom dvore plače, vybral sa k nemu. Mama, ktorá chlapca spozorovala na susedovom dvore sa najprv preľakla. Čo si sused pomyslí, že ich dieťa behá po cudzom dvore? A zvlášť teraz, keď má smútok. Ale keď uvidela, že chlapec vyliezol susedovi na kolená a spokojne pri ňom sedí, uspokojila sa. Keď sa chlapec vrátil domov, opýtal sa ho: „Čo si to tam rozprával pánu susedovi?“
Malý chlapec odpovedal: „Nič, len som mu pomáhal plakať.“

„Amen, hovorím vám, že ak sa neobrátite a nebudete ako deti, nikdy nevojdete do nebeského kráľovstva.“ (Mat..18,3)
„Radujte sa s radujúcimi a plačte s plačúcimi. “
(Rim.12, 15)

Buď sám sebou!

Prezident Calvin Coolidge raz pozval svojich priateľov na večeru. Robili si z toho starosti, pretože nevedeli, aké zvyky má prezident pri jedle. Rozhodli sa preto robiť všetko tak, ako to bude robiť aj on. Všetko bolo v poriadku do chvíle, kým mu neodniesli kávu. Prezident ju vylial do tanierika. Hostia urobili to isté. Potom do nej pridal cukor a smotanu. Hostia to urobili tiež. Potom pán Coolidge vzal tanierik a položil ho na zem pred mačku! Ako často napodobňujeme niekoho, o kom si myslíme, že sa pred ním predsa nesmieme zhodiť! Premýšľaj o tom, koľko nezmyselných vecí robia ľudia len preto, aby sa podobali niekomu významnému. A koľko dobrých skutkov robia i kresťania len preto, aby ich ľudia videli!

„Keď sa modlíme, nebuďte ako pokrytci. Tí pri modlitbe radi stoja v synagógach a na rohoch námestí, aby urobili na ľudí dojem…. Ale keď sa ty modlíš, vojdi do svojej izbietky, zavri za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi, ktorý je v skrytosti. A tvoj Otec, ktorý vidí aj to, čo je skryté, ti odplatí.“ ( Mat. 6, 5.6)

O starčekovi a jeho vnúčikovi

Bol raz jeden starček, ktorý bol už veľmi starý, zle videl, dobre nepočul a ani zuby už žiadne nemal. Keď jedol, jedlo mu padalo z úst na zem. Jeho syn a nevesta ho preto nepozývali k stolu, kde jedávali oni sami. Jedlo mu nosili za kachle, kde sedával stále v kúte kuchyne.
Jedného dňa, keď mu nevesta doniesla na tanieri polievku, starčekovi tanier vypadol z rúk a rozbil sa. Nevesta naňho začala kričať, že im v dome všetko poničí, riad porozbíja, že mu odteraz budú dávať jedlo do drevenej misky. Starček iba smutno sedel, pozrel na svojho syna a ťažko vzdychol, utrel si slzy, ale nepovedal nič.
O niekoľko dní neskôr sedel starčekov syn aj s manželkou v jedálni a rozprávali sa spolu a pozerali, ako sa ich synček hrá a vyrezáva čosi krásne z dreva… Obaja manželia boli šťastní, akého múdreho majú synčeka…
Zrazu sa ho ocko spýta: „Synček náš a čo to má byť – to, čo tvoríš svojimi rúčkami, z toho dreva?“ A synček pohotovo a múdro odpovedal: „To bude drevená miska, otecko, do tej vám budem dávať jedlo až budete starí ako náš starký.“
Syn s nevestou sa pozreli na seba a rozplakali sa… Až teraz pochopili, ako strašne ťažko zranili starkého a hanbili sa za to. Od tej doby starček už sedával s nimi za stolom a nikomu nevadilo, že povylieva polievku aj po sebe. Až malé dieťa im muselo obom otvoriť oči.
Tí, ktorí máme ešte svojich drahých rodičov, vážme si ich, veď aj my raz budeme starí a nevládni, s trasľavými rukami. A tí, čo už rodičov nemajú a zachovali sa niekedy k nim zle, odprosme ich v modlitbe… Aby sa naše deti raz k nám nechovali tak, ako sa my teraz chováme k svojim rodičom.

Hluchá žaba

Bola raz jedna skupina žabiek, ktoré sa chceli pretekať. Chceli sa dostať na veľmi vysokú vežu. Na atrakciu sa prišlo pozrieť veľmi veľa divákov, aby si pozreli súťaž a povzbudzovali žabky. Súťaž sa začala….
Ale z prítomných divákov nikto neveril, že sa niektorej zo žabiek podarí dostať na vrchol veže. Krútili hlavami a hovorili: „Oh, to je príliš namáhavé! Nikdy sa im to nepodarí!“ Alebo: „To sa im nemôže podariť, lebo veža je príliš vysoká!“ Žaby začali zaostávať. S výnimkou jednej, ktorá sa svižne ťahala hore a hore. Diváci kričali: „Je to príliš únavné! Nikto sa tak vysoko nedostane!“ Jedna žabka za druhou to vzdávali a otáčali sa vzad. Len tá jedna išla vytrvalo ďalej. Vôbec to nechcela vzdávať! Nakoniec to každý vzdal, okrem tej jednej žabky, ktorá sa sama a s obrovskými ambíciami vyštverala až na vrchol veže! Ostatné žabky, ale aj diváci chceli vedieť, ako sa podarilo práve jej to, čo všetci ostatní považovali za nemožné. Jeden divák prišiel k žabke a spýtal sa, odkiaľ vzala toľko sily, aby sa dostala až na samý vrchol. Vtedy vysvitlo, že víťazná žabka je hluchá!
Ponaučenie: Nikdy nepočúvaj tých ľudí, ktorí Ti kradnú najkrajšie túžby a sny, ktoré nosíš vo svojej duši! Buď jednoducho hluchý, keď ťa chce niekto znemožniť pre tvoju vieru! Dôveruj iba Bohu, ktorý najlepšie vie, čo sa ti podarí zrealizovať a čo nie, ktorý dáva do tvojho srdca túžby, ktoré chce naplniť.

Boh počíta slzy matky

Malý chlapec sa spýtal mamy: „Prečo plačeš?“
„Pretože som žena!“ – povedala mu.
„Nerozumiem!“
Mama ho len objala a povedala:
„A nikdy ani neporozumieš.“
Neskôr sa chlapec, opýtal svojho otca: „Prečo sa mi zdá, že mama plače bez dôvodu?“
„Všetky ženy plačú bez dôvodu,“ bolo všetko, čo mohol otec odpovedať. Malý chlapec vyrástol a stal sa mužom, no stále nerozumel, prečo ženy plačú. Nakoniec zavolal Bohu, a keď sa dovolal, spýtal sa: „Bože, prečo sa ženy rozplačú tak ľahko?“
Boh odpovedal: „Keď som stvoril ženu, musela byť výnimočná. Urobil som jej PLECIA dosť silné na to, aby uniesla váhu sveta, ale natoľko jemné, aby poskytovali pohodlie. Dal som jej vnútornú SILU, aby vydržala pôrod dieťaťa a odmietnutie, ktoré veľa ráz okúsi od svojich detí. Dal som jej TVRDOSŤ, ktorá jej pomôže stále pokračovať, keď sa všetci ostatní vzdávajú, a starať sa o svoju rodinu napriek chorobám a únave, bez sťažovania sa. Dal som jej CIT milovať svoje deti za všetkých okolností, dokonca aj vtedy, ak ju jej dieťa hlboko ranilo. Dal som jej ODVAHU prijať svojho manžela napriek jeho chybám a sformoval som ju z jeho rebra, aby chránila jeho srdce. Dal som jej MÚDROSŤ, aby vedela, že dobrý manžel nikdy neraní svoju ženu, ale niekedy skúša jej silu a rozhodnosť – stáť vedľa neho bez výhrad. A nakoniec som jej dal SLZU, ktorú vyroní. Je iba jej, aby ju použila kedykoľvek ju bude potrebovať, aby to zvládla.“ Na tú slzu má naozaj právo, nik nevydrží bez slova toľko ako žena! Krása ženy nie je v šatách, ktoré nosí, v postave, ktorú má, ani v spôsobe, akým si češe vlasy. Krása ženy – matky musí byť v jej očiach, pretože tie sú bránou k jej srdcu, miestu, kde sídli láska.
… dajte si veľký pozor, aby ste nerozplakali matku, lebo Boh počíta jej slzy! Žena vyšla z mužovho rebra, nie z jeho nôh, aby bola pošliapaná, nie z jeho hlavy, aby bola povýšenecká, ale z jeho boku, aby mu bola rovnou… Z miesta pod ramenom, aby bola chránená, a vedľa srdca, aby bola milovaná… Preto si všetky zaslúžia našu lásku, za ich trpezlivosť, silu, múdrosť, cit a vytrvalosť.