„Ja, Hospodin som ťa povolal v spravodlivosti, uchopil som ťa za ruku, stvárnil som ťa a urobil som ťa zmluvou ľudu, svetlom pohanov.“ (Iz. 42,6)

Keď bol môj syn ešte malý, často sme spolu chodievali na polia a pasienky za dedinou. Spočiatku sa pevne držal môjho malíčka, ale čoskoro zistil, že keď sa potkne o kameň alebo stúpi do nejakej diery, jeho stisk nie je taký silný, aby sa udržal, a spadne. Pretože som rozmýšľal o mnohých iných veciach, nevenoval som tomu príliš pozornosť. Zastavil som sa a počkal, kým vstane, opráši sa a chytí sa opäť môjho malíčka. Tentoraz sa už držal o niečo silnejšie. Nemusím vám ani hovoriť, že sa to stávalo dosť často. Keď raz vstal a oprášil sa, pozrel sa na mňa a povedal: „Ocko?“ „Áno, synček, čo potrebuješ?“ odpovedal som. „Vieš, ocko, myslím si, že keby si ma ty chytil za ruku, nespadol by som,“ povedal. Potom sa potkol ešte mnoho, mnohokrát, ale nikdy nespadol a neudrel sa. Ak ideš v živote s Bohom, nesnaž sa držať ty jeho. Dovoľ, aby On držal teba. Môže sa stať, že sa potkneš, ale určite nikdy nespadneš.

„Nemôžeš urobiť nič, aby ťa Boh miloval viac! Nemôžeš urobiť nič, aby ťa miloval menej! Jeho láska je bezpodmienečná, nestranná, večná, nekonečná a dokonalá! Boh je láska!“ (Anonym)

Zdroj: Poďme sa čítať! Príbehy na každý deň č.15

„Keď videli Petrovu a Jánovu odvahu a uvedomili si, že Peter i Ján sú neučení a prostí ľudia, veľmi sa čudovali a spoznávali, že sú to tí, čo boli s Ježišom.“ (Sk. 4,13)

Na ceste domov z kostola sa jedno malé dievčatko obrátilo k mame a povedalo: „Mami, som popletená z kázne, ktorú sme dnes počuli.“ „Čomu si nerozumela?“ spýtala sa mama. Dievčatko odpovedalo: „Pán farár povedal, že Boh je väčší ako my. Je to pravda, mami?“ „Áno, je to pravda, miláčik.“ „A on tiež povedal, že Boh žije v nás. Je to naozaj pravda, mami?“ pýtalo sa ďalej dievčatko. „Áno, je to naozaj tak.“ „Nuž,“ rozmýšľalo nahlas dievčatko, „ak je Boh väčší ako my a žije v nás, nemalo by ho byť cez nás vidno? Musí ho byť predsa cez nás vidieť, však mami!“

„Boh nezjavuje svoju tvár; zjavuje seba.“ (Frederick Buechner)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č.15

„Syn môj, dodržiavaj prikázania svojho otca a neopúšťaj poučenie svojej matky! Priväzuj si ich stále na srdce, obopni si ich okolo hrdla!“ (Prísl. 6, 20.21)

Otec napomínal svojho päťročného syna, ktorý sa chcel hrať počas bohoslužby s malými autíčkami. V tomto zbore boli aj dvaja muži, ktorí pravidelne nahrávali videozáznam z celého priebehu bohoslužby. Keď raz chlapec týchto mužov pozoroval, ako si pripravujú kamery a všetky prístroje, spomenul si, čo mu stále hovorieva jeho otec. Vybral sa preto za nimi a hovorí im: „Môj otec nechce, aby som si do zboru nosil hračky. Ani vy by ste nemali!“

Raz ráno náš syn vyhlásil: „Mami, naozaj si myslím, že keď vyrastiem, budem presne ako môj otec.“ „Prečo si to myslíš?“ spýtala som sa. „Pretože mi narastie presne také obočie ako ockovi. A tiež preto, že kedykoľvek mi niekto niečo hovorí, nikdy ho nepočúvam.“

„Prvú polovicu života nám zničia naši rodičia; druhú naše deti.“ (Clarence S. Darrow)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 15

Citáty

No múdrosť – kde ju možno nájsť? Človek nepozná jej cenu… Nedá sa zaplatiť rýdzim zlatom a striebro nevyváži jej cenu… Cena múdrosti je nad perly… Človeku potom povedal: ‚Pozri, bázeň pred Pánom, to je múdrosť, a strániť sa zlého – to je rozumnosť.’„

Jób 28,12.15.18.28

Múdrosť preváži hocaké bohatstvo.

Sofokles

Biblia a peniaz

Každé dieťa, ktoré prišlo do sirotinca, malo svoj životný príbeh. Jedným z nich je príbeh Williama Readyho, ktorý sa narodil v chudobinci v Londýne začiatkom roku 1860. Jeho matka zomrela krátko po pôrode a nechala ho spolu s ďalšími deviatimi súrodencami otcovi, ktorý bol alkoholik a v roku 1865 zomrel. Desať detí osirelo.

Po smrti otca sa William so súrodencami vypýtali preč z chudobinca. Vymysleli si, že majú príbuzného, ktorý na nich čaká. V skutočnosti nemali kam ísť, ale chceli ujsť zo zlých podmienok v chudobinci. Deti žili na uliciach, jedli odpadky, občas pomarančovú kôru, ohryzok z jablka, či zhnitý banán, ktorý našli v odpadkovom koši. Čokoľvek, čo mohlo zmierniť ich ukrutný hlad, uchmatli a s pôžitkom prehltli. William dokonca niekedy zbieral a jedol cigaretové ohorky, aby mal aspoň niečo v žalúdku. Cez víkendy chodil William so staršími bratmi do krčiem, kde spievali a robili akrobatické cviky za jednu alebo dve penny.

Vo veku dvanásť rokov si ho všimol jeden kresťan. Opýtal sa ho, či by chcel bývať v sirotinci. William ochotne súhlasil. Nie preto, že by vedel, čo je sirotinec, ale preto, že všetko iné vyzeralo lepšie než život, ktorý viedol.

Po prvom týždni William Ready vôbec nebol šťastný. Odviedli ho do sirotinca na Ashley Down, ktorý založil George Müller. Tam ho od hlavy po päty vydrhli, ostrihali, a musel nosiť uniformu – hnedé menčestrové nohavice, bielu košeľu, zapínaciu vestu a tmavomodrý kabát. Vychovávateľovi povedal, že sa cíti, ako vykrmované kurča. A čo bolo najhoršie, že každý deň musel chodiť do školy. Učiteľ hneď zistil, že nevie čítať ani písať. Takže vo veku dvanásť rokov sa začal učiť spolu s deťmi, ktoré skončili materskú školu.

Nakoniec si William na rutinu zvykol a po niekoľkých rokoch sa stal jedným z najlepších študentov. Pani Frenchová, ktorá mala na starosti hľadať chlapcom prácu, sa Williama opýtala, či by sa chcel stať mlynárom. Myslel si, že by to mohlo byť dobré povolanie. Čoskoro sa priblížil jeho posledný deň v sirotinci. Tak ako všetky deti, ktoré opúšťali sirotinec, William dostal tri nové súpravy šiat. Sirotinec tiež zaplatil za jeho vyučenie.

Posledná vec, ktorú muselo každé dieťa pred odchodom absolvovať, bol záverečný pohovor s Georgom Müllerom, zakladateľom sirotinca. George zdvihol hlavu od písacieho stola, keď niekto zaklopal. „Vstúpte,“ povedal.

William vstúpil do pracovne a George mu ukázal, aby sa posadil.

„Tak chlapče, prišla chvíľa, kedy nás opúšťaš,“ milo sa mu prihovoril.

„Áno, pane,“ dodal úctivo William.

George vytiahol zo zásuvky vo svojom stole mincu o hodnote dvoch šilingov a šesť pencí.

„Vystri ruky, chlapče,“ povedal a vzal do ruky Bibliu; ktorá ležala vedľa na stole.

Keď William vystrel ruky, George položil Bibliu do jeho pravej ruky a mincu do ľavej. „Toho, čo máš v pravej ruke, sa môžeš pevnejšie držať než toho, čo držíš v ľavej, že áno?“ opýtal sa ho.

William prikývol.

„Takže, všade kamkoľvek pôjdeš, pamätaj na to. Keď sa budeš pevne držať učenia Biblie, Boh ti vždy dá niečo, čo budeš môcť držať v druhej ruke.“

Potom sa George za Williama pomodlil, potriasol mu ruku a zaželal všetko najlepšie do života, ktorý ho čaká.

Zdroj: www.dobreranko.sk

„Nadobudnúť múdrosti, oj, o koľko je to lepšie ako zlato! A nadobudnúť rozumnosti je výbornejšie nad striebro.“ (Prísl. 16,16)

V čase, keď mobilné telefóny vôbec neexistovali a telefón mal doma len málokto, šiel chlapec na poštu, pretože si potreboval zavolať. Poprosil telefonistku, aby mu vytočila číslo, ktoré jej podal. „Dobrý deň, pán Anderson. Nepotrebujete niekoho, kto vám pokosí trávnik, zájde na poštu, nakúpi a postará sa o ostatné maličkosti v domácnosti? Á, vy už niekoho máte? Ste s tým človekom naozaj spokojný? Tak dobre. Do videnia, pán Anderson.“ Keď chlapec pracovníčke poďakoval a zaplatil, povedala mu: „Počkaj chvíľu. Ak si hľadáš prácu, možno by som pre človeka ako si ty niečo mala.“ „Ďakujem, pani. Ja už mám prácu,“ odvetil chlapec. „Ale veď som práve počula, že si chcel pracovať pre nejakého pána Andersona…“ „Nie, pani,“ odpovedal chlapec, „pochopte, ja som ten, kto u pána Andersona pracuje. Chcel som si len overiť, čo si o mne pán Anderson myslí a či je s mojou prácou spokojný.“

„Zameraj sa viac na prípravu mladých ľudí na cestu a menej na prípravu cesty pre mladých ľudí.“ (Benjamin Barr Lindsey)

Zdroj: Poďme si čítať! Príbehy na každý deň č. 16